Nikto ich nechcel. A keď ich už dostali, tak ich nemali radi, v lepšom prípade ich tolerovali. Na málo lietadiel sa pozeralo s takým dešpektom ako na legendárne "Mad dogy". Tieto lietadlá pritom zohrali v rozvoji letectva obrovskú rolu a bez nich by bol svet určite iný. Mnohé spoločnosti by bez nich už dnes buď neexistovali, alebo by nikdy nezažli rozmach aký im MD-čka umožnili. Dnes, po tom čo bezpečne prepravili stovky miliónov cestujúcich, sa toto nechcené a nemilované lietadlo odoberá na svoj zaslúžený odpočinok. A len málo z cestujúcich za ním vyroní slzu.

Keď sa pred niečo vyše mesiacom môj sused chystal na dovolenku, "potešil" som ho správou že sa môže pripraviť na zážiťok, pretože na ňu poletí MD-čkom Bulgarian Air Charter. Pre mňa ako fanúšika letectva je niečo fantastické vychutnať si let týmto typom, ktorý sa už v Európe stáva raritou. Zvuk burácajúcich motorov Pratt & Whitney JT8D, výhľad z nadmerne veľkých okien a celkový letový zážitok je niečo úplne iné ako let novučičkým Airbusom či Boeingom. A presne v tom je kameň úrazu. Kým ja a mnoho fanúšikov letectva by si takýto let užívala, susedovi to pripadalo ako nejaká stará rachotina z ktorej vystúpil celý ohučaný.

Bulgarian Air Charter McDonnell Douglas MD-82 LZ-LDY SAS MD-82 OY-KHM_1

Austrian Airlines MD-82 OH-LMP_1 Insel Air McDonnell Douglas MD-82 PJ-MDE

MD-čka ako keby do dnešnej doby už nepatrili. Ich kabína je pre gro cestujúcich viac ako zastaralá a pripomína skôr štandard z roku 1990. Nenájdete v nich žiadne moderné interiéry, veľký úložný priestor na batožinu, LCD obrazovky či Wifi. V dobe kedy toto lietadlo vznikalo bol za zážitok považovaný samotný let. Motory, už v dobe vzniku MD-80 považované za hlučné, sú dnes to najhlučnejšie čo môžete stretnúť a komfortu cestujúcich v zadnej časti lietadla nepomáha ani ich umiestnenie na chvoste lietadla. Tí v zadných radách boli po pristátí určite značne ohučaný a z hlásení posádky poväčšinou nepočuli ani tretinu. Integrované schody v zadnej časti lietadla, z ktorých ste pri nastupovaní mohli kontrolovať kabeláž vedúcu ku smerovke už v dnešných lietadlách tiež budete márne hľadať. Napriek tomu tieto lietadlá ponúkali komfortné a hlavne efektívne cestovanie z bodu A do bodu B a o to vlastne v letectve vždy šlo.

Príbeh tohto typu pritom mohol byť úplne iný a mohol skončiť krachom celého McDonnell Douglasu. Keď Douglas v 70-tych rokoch hľadal spôsob ako by mohol konkurovať novým modelom od Boeingu, prišiel s návrhom predĺžiť svoj vtedy úspešný model DC-9, dať mu modernejšie motory a avioniku. Aj preto častokrát na MD-čkach nájdeme nápis Super 80. Jedná sa totiž podľa typového certifikátu stále o DC-9 vo verzii 80.

Napriek mnohým vylepšeniam sa však McDonell Douglasu v 80-tych rokoch nedarilo predávať dostatok lietadiel a častokrát ich musel predávať za cenu ktorá ledva pokrývala náklady. Napriek tomu sa model ktorý mal zachrániť výrobu civilných lietadiel z dielne Douglasu nedarilo predať žiadnej leteckej spoločnosti v USA, pričom práve tento trh bol v tej dobe klúčový. Do roku 1982, 3 roky po zahájení výroby po ňom ale nesiahla žiadna z veľkých leteckých spoločností..

Vedenie Douglasu tak pristúpilo k neštandardným predajným taktikám. Spomedzi všetkých spoločností v USA v tej dobe bola šanca umiestniť lietadlá len u American Airlines. Tie však už predtým nad kúpou MD-80 uvažovali, no vylúčili ju. Vedenie American Airlines totiž v tej dobe nechcelo investovať do kúpy nových lietadiel skôr, než sa podarí uzavrieť novú, výhodnejšiu zmluvu s odbormi. McDonnell Douglas tak musel ponúknuť také podmienky, ktoré by pre American neznamenali žiadne riziko. Prvých 20 MD-80 tak American prevzalo na lízing, s nulovými záväzkami. Ak by s nimi nebol spokojný, mohol ich vrátiť s minimálnou pokutou. Nakoniec však práve týchto prvých 20 lietadiel zachránilo nielen Douglas ale aj American Airlines. Práve vďaka ich príchodu totiž mohlo vedenie American Airlines uzavrieť dohodu s odbormi, bez ktorej by tu dnes American už takmer s určitosťou nebol. S príchodom každého MD-80 totiž American vyradil jeden Boeing 727, ktorý však na rozdiel od Douglasu vyžadoval trojčlennú posádku. Posádky si až príliš rýchlo uvedomili, že ich zrazu bude treba omnoho menej a tak uzavreli dohodu založenú na odmeňovaní spojenom s rastom prevádzky.

American Airlines McDonnell Douglas MD-83 N965TW Andes Lineas Aereas McDonnell Douglas MD-83 LV-AYD

Anda Air McDonnell Douglas MD-83 UR-CPB Spanair MD-83 EC-GQG_1

American, bol s prevádzkou MD-čiek natoľko spokojný že si ich objednával stále viac, čím sa zachránila aj výroba civilných lietadiel u Douglasu až do roku 1999. American sa stal celosvetovo najväčším prevádzkovateľom tohoto typu - z celkovo 1191 vyrobených lietadiel ich prevádzkoval až 383 (po fúzii s TWA). Obľube sa tešil aj u ďalších amerických spoločností - Delta ich prevádzkovala až 165, pričom v súčasnosti prevádzkuje najväčšiu flotilu tohoto typu na svete.

Je neodškriepiteľné že MD-čka sa zaslúžili o rozvoj letectva nielen v USA. V našich končinách tvorili základ flotily SAS, Swissairu, Alitalie, Spanairu či Austrianu. Ako každé lietadlo z dielní Douglasu, aj MD-čka boli postavené ako tank. Robustné, spoľahlivé. Síce nemali čačky mačky ako súčasné moderné lietadlá ale na to sa nikdy nehrali. Ich úlohov bolo makať ako ťažný kôň a každý deň prepravovať tisíce cestujúcich. Dalo by sa povedať, že aj vďaka tomu že si odviedli svoju prácu dostali prezývku "Mad Dog". Tú dostali po v tej dobe rozšírenom víne MD 20/20 ktorému sa hovorilo Mad Dog po výrobcovi ktorého iniciály boli rovnaké ako práve u MD-80. Nebolo to žiadne parádne víno, skôr také čúčo, ktoré ste si dali keď ste sa chceli za málo peňazí relatívne rýchlo opiť. Občas vás po vypití zatriaslo, občas vás z neho bolela hlava. Ale američania by povedali - it got the job done. A presne preto táto prezývka sadla aj na tieto lietadlá. Vždy si svoju prácu spoľahlivo odviedli. 

Delta Airlines MD88_1 Allegiant Air McDonnell Douglas MD-83 N414NV

Dnes však už tento typ napriek akejkoľvek nostalgii odchádza do dôchodku. Je príliš hlučný, má spotrebu ktorá je neporovnateľne vyššia ako moderné Airbusy či Boeingy, náklady na údržbu začínajú byť privysoké a cestujúci v dnešnej rýchlej dobe chcú komfort, ktorý im staručký Douglas už nevie ponúknuť. A tak s koncom letnej sezóny urýchlujú americké spoločnosti vyradenie tohoto typu. Dnes sa na svoju poslednú cestu do Roswellu v štáte Nové Mexiko vydá posledných 26 Mad Dogov American Airlines. Nečaká ich tam žiaden krásny osud. Akokoľvek by sme si priali aby po nich siahla nejaká iná letecká spoločnosť, s najväčšou pravdepodovnosťou ich rozoberú na náhradné diely. Zvyšný kov bude za pár desiatok tisíc dolárov predaný na recykláciu a bez toho aby sme si toho boli vedomý, ho budeme niekedy v budúcnosti držať v ruke ako plechovku od Coca coly.



Author:

Maroš Marko



  • Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý
Ak chcete komentovať, musíte sa prihlásiť
Powered by Komento