Abeceda spottera II – nastavenie fotoaparátu

V prvej časti sme sa pozreli na to, čím fotiť, aby sme dosiahli čo najlepšie výsledky. No aj tá najdrahšia výbava je nanič ak ju nevieme správne použiť. Základným pravidlom je poznať svoj fotoaparát a vedieť ako ho v danej situácii nastaviť. Často tak vieme aj za veľmi zlých podmienok urobiť veľmi dobrý záber. V tejto časti sa teda pozrieme bližšie na základné pravidlá, ktoré by vám mali pomôcť zlepšiť kvalitu záberu aj s vašou existujúcou foto výbavou.

 


Predtým než sa vôbec s fotoaparátom vyberieme do terénu, musíme si vysvetliť jednotlivé elementy na našom fotoaparáte a ako si ich hneď na začiatku správne nastavíme. Väčšina zrkadloviek má na sebe kopu koliečok či tlačidiel s rôznymi nastaveniami, tieto nie sú na okrasu ale sú na to aby sme ich využívali.

 

Začneme nastavením voľby programu, s ktorým budeme fotiť – poväčšinou sa táto nachádza na koliesku vľavo na vrchnej časti fotoaparátu (u Canonu a Nikonu poväčšinou na pravej strane). Ak vezmem do úvahy môj Sony A700, tak tu nájdem program pre fotenie západu slnka, portrét, krajinku, šport, nočné zábery, AUTO a potom písmená P, A, S, M. Väčšina užívateľov využíva pre nich najjednoduchšiu voľbu – AUTO. Toto je síce pohodlné, avšak z vašej výbavy tento program vytiahne len absolútne minimum. Hneď na začiatku si preto zvolíme program A – Aperture priority. V rôznom označení je na zrkadlovkách všetkých značiek (u Canonu Av). Týmto fotoaparátu povieme, že si sami zvolíme clonu, ktorú pri fotení použijeme a fotoaparát sa stará na jej základe o dobu osvitu.

 

 

Prečo práve tento program? Vrátim sa späť k spomínanému clonovému číslu z prvej časti. Na jednej strane platí, že čím nižšie clonové číslo má objektív, tým viac svetla sa cezeň dostáva k senzoru (ergo získavame kvalitnejší obraz). Na druhej strane však platí, že čím nižšiu clonu pri fotení použijeme, tým menšia je hĺbka ostrosti (vzdialenosť v ktorej sú objekty na zábere ostré). Pre ilustráciu použijem jedno moje makro foto trošku iného lietajúceho stroja. Aj tu platí – nízka clona znamená malú hĺbku ostrosti, vysoká clona hĺbku ostrosti zväčšuje.

 

 

Názorná ukážka hĺbky ostrosti - oči muchy sú ostré, veci pred ňou a za ňou už rozmazané.

 

U objektívov zároveň platí, že pri ich najnižšom clonovom čísle nie sú najostrejšie, ich ostrosť sa zlepšuje pri fotení s vyššou clonou. Ak si vezmem bežný objektív 70-300mm, tak jeho minimálne clonové číslo pri 300mm bude s najväčšou pravdepodobnosťou f5,6. Pokiaľ fotoaparát necháme na nastavení AUTO tak je veľká pravdepodobnosť, že bude fotiť práve s clonou f5,6, pri ktorej je fotka značne neostrá. Ak by sme však použili vyššiu clonu, výsledkom by bola ostrejšia fotografia.

 

Porovnanie ostrosti pri objektíve Minolta 70-210mm - vľavo pri clone f3,5 , vpravo pri clone f11. Pravý záber je podstatne ostrejší.

Väčšina fotografov preto pri fotení nastavuje clonu f8 a vyššiu, pokiaľ to dovoľujú svetelné podmienky (tzv. stopping down). Voľbu konkrétneho clonového čísla prevediete ozubeným kolieskom, ktoré sa poväčšinou nachádza pri spúšti každého fotoaparátu, niekedy sa nachádza na jeho zadnej strane (toto je závislé od nastavení fotoaparátu). Aktuálna použitá clona by sa mala zobrazovať na obrazovke fotoaparátu ako aj v hľadáčiku.

 

Všetky dôležité informácie máme v hladáčiku - tu konkrétne pri clone f5,6 máme dobu osvitu 1/125s

 

Aby to nebolo tak jednoduché – čím vyššiu clonu použijeme, tým dlhšia je doba osvitu. Ak použijete príliš veľkú clonu, tak sa môže doba osvitu zvýšiť natoľko, že výsledná fotka bude rozmazaná. Ak použijete príliš nízku clonu, tak môže dôjsť k preexponovaniu záberu, čo je to najhoršie, čo sa vám pri fotení na digitál môže stať. Údaj o dobe osvitu vidíte pri fotení v hľadáčiku, rovnako ako použitú clonu. Vo všeobecnosti odporúčam držať clonu na úrovni f8-f11 tak aby doba osvitu bola v rozsahu niekde od 1/500 do 1/2000.

 

Ďalším nastavením, ktoré si preveríme je nastavenie použitého ISO. Ak si spomínate na doby 35mm filmu, tak už pri ňom ISO označovalo jeho rýchlosť ( čiže senzitivitu na svetlo). Čím vyššie ISO, tým menšiu dobu osvitu film potreboval, čo umožňovalo fotiť aj za šera či tmy bez použitia blesku. Nevýhodou vysokého ISO bola zvýšená zrnitosť. Čím nižšie ISO film mal, tým menej sa zrnitosť prejavovala a tak väčšina spotterov fotila na Kodachrome ISO 64, či dokonca niektoré filmy s ISO 25. U digitálnych senzorov má ISO rovnaký význam, avšak môžeme si ho našťastie meniť bez výmeny filmu. Aj tu platí že s vyšším ISO sa zvyšuje „zrnitosť“ – u digitálnych fotoaparátov tomu hovoríme digitálny šum (digital noise). Kým u starších digitálnych fotoaparátov sa šum prejavoval už pri ISO400, tak tie najmodernejšie v dnešnej dobe robia kvalitné fotky aj pri extrémoch ako je ISO nad 10 000. Pre naše potreby sa uistíme že ISO nemáme nastavené na AUTO ale na najnižšej možnej úrovni fotoaparátu, ktorá je poväčšinou ISO 100 alebo 200. Vyššie ISO použijeme len v prípade slabého svetla, kedy už nestačí ani najnižšie clonové číslo objektívu.

 

Ďalšie nastavenie sa týka autofocusu. Výrobcovia sa v dnešnej dobe predbiehajú v tom, kto má kvalitnejší autofocus a častokrát sa to snažia vyjadriť čo najväčším počtom autofocus bodov. Väčšina fotoaparátov ich má aspoň 10, niektoré Nikony aj vyše 50 a sú rozptýlené po relatívne celej ploche hľadáčika. Niektoré z týchto bodov sú tzv. jednoduché senzory a niektoré sú prekrížené (tzv. cross type sensor). Cross type senzory sú z hľadiska autofocusu kvalitnejšie a rýchlejšie, poväčšinou sa nachádzajú v strede hľadáčika, niektoré sú dodatočne citlivé pri objektívoch s clonovým číslom f2,8 a menej. Pre nás je toto ideálne, nakoľko pri fotení lietadiel máme lietadlo v strede záberu a chceme, aby fotoaparát zaostril na lietadlo a nie napríklad na krajinku či oblohu za ním. Nastavíme preto autofocus v ideálnom prípade na Spot (len stredový autofocus senzor), eventuálne na Area (zúžený rozsah senzorov v okolí stredového senzoru). Fotoaparát sa tak nemusí starať o zvyšné senzory a sústredí sa len na objekt v strede hľadáčika, čím opäť získame presnejší a rýchlejší autofocus.

 

Pri fotení lietadiel využijeme len stredový senzor alebo okruh senzorov priamo pri ňom.

 

Ako keby nastavení nebolo dosť, tak si ešte zvolíme formát, v ktorom má fotoaparát ukladať zábery na kartu. Väčšina užívateľov fotí priamo do súborov JPEG. Pokročilý užívatelia používajú výhradne formát RAW. Aký je v tom rozdiel? JPEG je už skomprimovaný záber, čo znamená, že v ňom prichádza už k strate kvality, ktorá nám bude chýbať pri následnom spracovaní záberu. Okrem toho niektoré elementy záberu sú v JPEG súbore napevno uložené a nedajú sa editovať (napr. white balance). Na druhú stranu RAW súbor je nekomprimovaný, obsahuje všetky informácie, ktoré zachytil senzor a pri editácii ich môžeme podľa potreby meniť. Nevýhodou RAW je podstatne väčšia veľkosť (cca 10x viac ako pri JPEG) a takisto fakt, že každý záber je nutné editovať a konvertovať do JPEG predtým než si ho môžeme pozrieť v bežnom prehliadači. Ja osobne fotím len do RAW a k foteniu do JPEG sa už nikdy nevrátim. Výhody RAW si vysvetlíme v neskoršej časti o postprocessingu fotiek.

Pokiaľ máme fotoaparát takto nastavený, môžeme sa vybrať do terénu. Aj tam však s nastaveniami musíme naďalej pracovať a niektoré (napr. exposure compensation) si nastavíme až priamo na mieste. O tom ako si to „správne“ miesto nájdeme a ako budeme správne fotiť si povieme v ďalšej časti.

 

 

 

 

 

 

 

  • Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý
Ak chcete komentovať, musíte sa prihlásiť