Lietadlá sovietskej výroby sú už dnes v Európe vzácnosťou. A to z čisto pragmatických dôvodov. Kým počas éry komunizmu sme lietadlá tejto výroby považovali povinne za to najlepšie na svete, prišlo po páde železnej opony vytriezvenie. Vysoká spotreba, náklady na údržbu, hluk či emisie sú len niektoré fatory ktoré viedli k tomu, že tieto lietadlá z oblohy postupne zmizli.
Nemôžeme síce povedať že by tieto lietadlá boli konštrukčne úplne zlé. No zlú reputáciu si vyslúžili hlavne kvôli častým nehodám, ktoré boli ale následkom chýbajúcich financii na zabezpečenie údržby či výcviku posádok. Nečudo, že v očiach cestujúcej verejnosti sa zdali ako nebezpečné a pokiaľ to bolo čo len trochu možné, treba sa ím vyhnúť. Ruská spoločnosť Transaero v 90-tych rokoch uspela aj vďaka ich prechodu na lietadlá západnej výroby, ktoré patrične propagovala. "Amerikansky Boeingsky", tak nejak znel headline jednej z ich reklamných kampaní a aj ruskému cestujúcemu sa tento koncept páčil.
Ale to nebol jediný dôvod prečo sa Tupolevy či Iljušiny z oblohy vytratili. Ten hlavný bol, že ich prevádzka sa stala neekonomickou. Spotreba bola podstatne vyššia ako u lietadiel z dielne Airbusu či Boeingu. Kým Tupolev TU-154 spotreboval 5 ton paliva na hodinu, spotreboval ekvivalentný Boeing sotva polovicu. O nákladnej údržbe tiež môžeme pomlčať. Sprísnené hlukové a emisné normy, ktoré boli postupne zavedené, dali starým ruským lietadlám poslednú ranu. Väčšina komerčných leteckých spoločností ich vyradila a v aktívnej službe ostali poväčšinou len ako vládne či vojenské lietadlá. Ale aj táto éra sa pomaly končí.
Vyradenie čaká totiž posledný lietajúci Tupolev 154 v rámci EU. Po tom čo tento typ po havárii v Smolensku vyradilo poľské letectvo, ostal posledným lietajúcim Tupolevom 154 práve náš vládny, nesúci registráciu OM-BYO. Za menej ako 10 dní uskutoční svoj posledný prelet na leteckom dni SIAF na Sliači a na svoju základňu v Bratislave sa už nikdy nevráti. Zo Sliača bude smerovať už priamo do Košíc, kde rozšíri zbierku exponátov tamojšieho leteckého múzea.
Bratislavské letisko tak tento týždeň otvorilo svoje brány pre spotterov zo Slovak Aviation, OZ Airliners.sk a z rakúskeho združenia Flughafenfreunde Wien a umožnilo sa s posledným lietajúcim Tupolevom rozlúčiť priamo na ploche letiska. A kým si prezriete fotky z tejto akcie, skúsime sa pozrieť v skratke na históriu týchto dvoch Tupolevov.
Vo flotile letky MV sa nachádzajú ešte stále dva Tupolevy 154 - OM-BYO a OM-BYR. OM-BYO je pritom lietadlo vyrobené a dodané ešte za čias Československa, kedy nieslo registráciu OK-BYO. V rámci rozdelenia republiky pripadlo toto lietadlo Slovensku. OM-BYR je naopak lietadlo podstatne mladšie - dodané bolo v roku 1998 v rámci deblokácie ruského dlhu vďaka ktorej Slovensko získalo celkovo 4 Tupolevy 154M (3 kusy prevádzkovali Slovenské aerolínie). Paradoxne, OM-BYR je len o 3 roky starší ako druhý Airbus 319 ktorý do flotily letky pribudol tento týždeň a o 6 rokov mladší ako dva vládne Fokkre 100. Termín "obnova vládnej letky" tak pri tomto fakte dostáva mierne smiešný nádych.
Prevádzka Tupolevov však bola aj pre vládnu letku stále viac finančne náročná a tak len krátku dobu boli oba prevádzkované súčasne. OM-BYO absolvoval ako posledný väčšiu údržbu v Rusku, ktorá však trvala neuveriteľných 6 rokov, primárne pre problém s jej financovaním. Podobnú údržbu mal absolvovať aj novší OM-BYR, no od týchto plánov sa ustúpilo a toto lietadlo počas posledných rokov nelietalo a slúžilo len ako darca náhradných dielov pre BYO. Jeho zúfalý, zanedbalý stav je viditeľný aj z našich fotiek.
Osud OM-BYO je spečatený a jasný. V nedeľu 27. augusta 2017 sa v obedňajších hodinách vyberie na svoj posledný let na letecký deň SIAF kde vo formácii s Airubsom a Fokkerom vládnej letky absolvujú nízky prelet. A kým Airbus a Fokker odletia späť do Bratislavy, Tupolev si to nasmeruje do Košíc, kde posledný krát zahučia jeho 3 Solovjevy plnou silou.
Osud OM-BYR je naopak stále nejasný. Lietadlo nie je letuschopné a pravdepodobnosť, že by niekedy ešte bolo je nulová. Napriek nízkemu náletu sa už toto lietadlo neoplatí udržiavať a povedzme si otvorene - už oň neozaj nikto nemá záujem. Povráva sa, že bude premiestnený na verejné priestranstvo pred letiskom ako akýsi exponát pripomínajúci dlhú éru týchto lietadiel u nás. A možno bude slúžiť aj ako akési memento, ako to môže dopadnúť aj s dnešnou, na naše pomery až príliš veľkou vládnou letkou.
