Po tom čo za posledný rok skrachovali takmer všetky slovenské letecké spoločnosti musí byť všetkým jasné, že v našom letectve nieje niečo v poriadku. Po krachu SkyEurope, Seagle airu, Air Slovakie sa na verejnosť dostali správy o problémoch Danube Wings. Slovenské letectvo, pokiaľ neumrelo, tak je na pokraji smrti.
Príčin prečo to tak dopadlo je veľa. Aby sme im úplne porozumeli, treba sa pozrieť na úplný začiatok, ešte do doby kedy vlastne žiadna slovenská letecká spoločnosť neexistovala. Do čias ČSSR či neskôr ČSFR. Aj keď niektorí budú oponovať že existoval Slov-air, svojho času čo sa týka počtu lietadiel jedna z najväčších spoločností na svete. Ale práškovacie čmeliaky a anduly rátať nebudeme a tých pár L-410 ktoré Slov Air mal nikdy nevyužil na serióznu prepravu cestujúcich.
Celú pravidelnú leteckú dopravu tak zabezpečovali štátne ČSA až na pár výnimiek. Samozrejme báza ČSA bola v Prahe a z tadiaľ boli prevádzkované takmer všetky medzinárodné linky. V Prahe sa vykonávala údržba lietadiel, výcvik posádok, bolo tam celé vedenie a celý know-how. Záujem v centrále o rozširovanie priamych letov zo Slovenska nebol, takže až na pár letov do Moskvy, Leningradu a pár ďalších sa z Bratislavy lietalo hlavne na vnútroštátnych linkách.
Po páde železnej opony bolo cestovanie po svete podstatne ľahšie. Mohli sme cestovať bez reštrikcii komunistického režimu a to dokonca aj do tej zlej kapitalistickej západnej európy. Na našich letiskách však k veľkým zmenám nedošlo. Naďalej sa do sveta lietalo z Bratislavy cez Prahu, ale žačal dosť silný úbytok cestujúcich, ktorí začali využívať služby Viedenského letiska ktoré poskytovali omnoho vyššiu kvalitu a výber pre pasažierov. Počty prepravených cestujúcich na pravidelných linkách z Bratislavy tak postupne klesali.
Následne prišiel ďalší ťažký úder keď sa pri deľbe federálneho majetku pozabudlo na letectvo. ČSA sa previedli do majetku Českej republiky a na Slovensko sa nedostalo jediné lietadlo, všetok know-how, všetko vybavenie ostalo v ČR. Štátne České aerolínie nemali žiaden záujem investovať do rozvoja letectva na Slovensku a tak bola situácia u nás asi najhoršia zo všetkých postkomunistických krajín. Počet cestujúcich na pravidelných linkách klesol hlboko pod 200 000 cestujúcich ročne a letisko zývalo prázdnotou.
Dá sa povedať že trebalo začať úplne od nuly. Po dlhých rokoch kedy sa do rozvoja pravidelných liniek zo Slovenska neinvestovalo, bez potrebného know-how a infraštruktúry, vyškolené personálu, bez dostatočného financovania to bolo takmer nemožné. Ako by to nestačilo, tak novovzniknutá Slovenská republika robila všetko pre to aby to bolo ešte horšie. Pri dovoze lietadiel totiž trebalo platiť clo a DPH, niečo čo vo svete nieje bežné, nakoľko by to znemožnilo rozvoj letectva. Toto pravidlo malo korene v postkomunistických krajinách a malo chrániť existujúcich národných dopravcov pred novou konkurenciou. Avšak v situácii kedy na Slovensku neexistovali žiadne letecké spoločnosti to nemalo žiaden zmysel. Napriek tomu ostalo v platnosti až do roku 2002, čím efektívne na 10 rokov zabránilo rozvoju letectva u nás.
Po zohľadnení situácie začiatkom 90-tych rokov by asi nikto nechcel podnikať v letectve na Slovensku a investovať tu niekoľko miliónov USD. Napriek tomu sa pár šialencov našlo, či už to bolo ich neznalosťou pomerov alebo jednoducho ich odvahou nevedno, ale rozhodli sa že založia letecké spoločnosti na Slovensku . A tak vznikol Tatra Air a Air Slovakia. Vzhľadom na to že to boli naše prvé pokusy medzi leteckými spoločnosťami, tak sa nevyvarovali chýb. O tom ale až v ďalšej časti.
