Väčšina mojich spotterských ciest za vzdialenejšími cieľmi prebieha asi nasledovne: V mysli mám pripravené destinácie, kam by som sa raz určite chcel za lietadlami pozrieť, lebo tam lietajú exotické a zaujímavé kúsky, alebo sa tam veľmi dobre fotografuje a pod. Každú zimu chcem absolvovať aspoň dva takéto výlety, kedy sa snažím okrem iného uniknúť aj často depresívnemu a zo spotterského hľadiska nudnému zimnému obdobiu v našich končinách. No a potom už len čakám a sledujem ponuky viacerých leteckých spoločností, aké cenovo výhodné akcie na jednotlivé destinácii dajú do predaja, a to ovplyvní moje rozhodovanie, kam sa vyberiem najbližšie. Väčšinou mám teda svoje cesty vopred naplánované, minimálne si ich začínam zariaďovať (napr. formou kúpy letenky) v predstihu niekoľkých týždňov, prípadne mesiacov. Tento prípad bol však úplne o niečom inom.
Po návrate z februárovej cesty do USA (viď môj posledný 3-dielny Trip Report) som rozmýšľal, či ešte v minulej zime niečo podniknem a ako najschodnejšia destinácia sa mi javili Spojené arabské emiráty, ktoré mám stále akosi „v zálohe“ ako poslednú možnosť – tzv. „tutovku“. Lenže od mojej poslednej návštevy v Dubaji ešte neuplynula dostatočne dlhá doba na to, aby sa prevádzka na týchto letiskách dostatočne obmenila na to, aby ma môj výlet nesklamal, a zároveň sú stále drahšie a komplikovanejšie víza do Spojených arabských emirátov, ktoré, hoci sme členom Európskej únie, na rozdiel od „starých“ členov stále potrebujeme a nikomu to zjavne nevadí, že ide o diskrimináciu „ako Brno“. A tak som váhal a do toho prišiel telefonát od môjho rakúskeho kamaráta, či by som nechcel ísť s nimi na týždeň do Pekingu ! Termín: o niečo vyše týždeň... Potreboval som pár hodín na overenie, že si zo mňa nestrieľajú a na rozdýchanie, po vyjadrení súhlasu sa aj traja kamaráti na druhej strane museli vyjadriť, že súhlasia, a tak mi do odletu zostal presne týždeň. Nuž, jeden z pôvodnej skupiny, Švajčiar, nemohol z pracovných dôvodov cestovať, a tak mi to ponúkli. Pustil som sa okamžite do hľadania vhodnej letenky a napriek blízkemu termínu sa mi podarilo nájsť cenovo prístupný let s Aeroflotom, nakoľko priamy let Austrian Airlines, ktorým letel zvyšok skupiny bol o takmer 200 EUR drahší. Druhým orieškom boli víza, avšak podarilo sa mi expresne zistiť, že ide v podstate o formalitu a ešte som stihol aj riadny termín na vybavenie víz (1 týždeň) bez nutnosti expresného doplatku.
Hoci Peking nebol v užšom okruhu mojich vysnených destinácií, vedel som, že tam lietajú lietadlá, ktoré sú pre mňa určite exotické, mal som však rešpekt pred touto krajinou a mierou demokracie v nej. Napriek tomu sú na internete tisíce fotografií z Pekingu a po ubezpečení mojich kamarátov, že tam fotografovanie nie je problémom, som sa s touto myšlienkou stotožnil a ako ukázali neskoršie skúsenosti, je to skutočne z tohto pohľadu bezproblémová spotterská destinácia. A tak som neskoro večer začiatkom marca 2011 dorazil na letisko Schwechat, aby som o 00:30 nastúpil do A320 Aeroflotu na prvom úseku mojej cesty do Moskvy. Nakoľko sa mi vďaka mojim kontaktom podarilo pre tento úsek vybaviť si upgrade do Business Class, tento let bol až príliš krátky na to, aby som stihol vychutnať všetky chody jedál, ktorými ma stewardka neustále zásobovala, vrátane skutočných lahôdok. Musím priznať, že mojim chuťovým pohárikom jedlo na palube Aeroflotu skutočne chutilo, a to nielen v Business Class, ale aj potom na ďalších úsekoch v Economy Class, nakoľko bolo sýte, porcie mäsa skutočne poctivé.
Prestup na letisku Šeremetevo je teraz vďaka novým terminálom a ich vnútornému prepojeniu štandardný ako na západných letiskách a nevyžaduje víza tak ako v minulosti. Samozrejme, pohľadmi a prístupom letiskových zložiek sa človek v mysli prenesie o 25 rokov naspäť, nakoľko v mentalite mnohých ruských úradníkov sa nič nezmenilo, avšak našinec je tvor otrlý. Bohužiaľ, absencia ruských víz a teda nemožnosť opustiť priestory tranzitu, ma počas viachodinového pobytu veľmi mrzela, nakoľko vonku sa odohrávalo niekoľko zaujímavých pohybov lietadiel, hoci dominanciu má samozrejme Aeroflot so svojou nekonečnou flotilou Airbusov. No na opačnej, severnej strane letiska sú stále odstavené zaujímavé kúsky z minulej éry, ktoré vo mne povzbudili myšlienku prísť do Moskvy na spotterský výlet v lete, ale o tom až v niektorom z ďalších Trip reportov. Hodiny na prestup som teda strávil v tranzite a za veľkými oknami pozoroval dianie na ploche, ktoré vyústilo iba do zopár dokumentačných fotografií cez tmavé sklo. Po viac ako 6 hodinách som nastúpil v známom termináli F (kedysi Šeremetevo 2, postavený pred letnými olympijskými hrami v roku 1980) do už trochu obstarožného Boeingu 767-300, ktorý bol bohužiaľ pomerne plný, na ďalší let do Pekingu. Vek lietadla a vysoká obsadenosť sa podpísali na mojom dojme, avšak jedlo bolo opäť dobré a keď sa človek občas zabavil na okázalosti, akou novodobí ruskí zbohatlíci musia dávať najavo svoje peniaze, cesta ubehla pomerne rýchlo. V neskorých nočných, resp. skôr skorých ranných hodinách som pristál na letisku Capital, zahalenom do typického pekingského oparu, ktorý neskôr predznamenal najväčšie problémy našej spotterskej cesty.
Po krátkej ceste taxíkom som dorazil do hotela CITIC (bývalý Sino-Swiss), ktorý sa nachádza v tesnom susedstve letiska, medzi jeho západnou a prostrednou dráhou a poskytuje komfortné 4-hviezdičkové ubytovanie. Vďaka tomu, že nemecký kamarát pracuje v leteckej spoločnosti, dostali sme na ubytovanie výraznú zľavu, a tak boli ceny viac než prijateľné. Krátky spánok a bohaté raňajky predchádzali príletu mojich 3 kamarátov, ktorí využili priamy let Austrian Airlines z Viedne. Po krátkom vybalení sme sa hneď vybrali na objavovanie spotterských pozícií, najprv sme však museli prekonať jednu typickú čínsku prekážku. Kamaráti totiž vopred v hoteli zarezervovali a dostali potvrdený prenájom všetkých troch hotelových bicyklov (z toho jeden dvojbicykel) na celý náš pobyt, na mieste sme však prekvapení zistili, že hotel má len dva bicykle a tretí (dvojbicykel) nikdy ani nemali... Nepomohlo ukazovanie potvrdenia od manažéra hotela, prosto nemali... A tak dvaja moji kamaráti skončili s bicyklami, ja a Thomas bez. Ako sa však ukázalo počas týždňa, vďaka nízkym cenám taxíkov, občas silnému vetru a pomerne veľkým vzdialenostiam na niektoré spotterské pozície, naša nevýhoda sa premenila na výhodu a naše náklady na presuny taxíkmi boli oveľa nižšie ako ich prenájom bicykla spolu s taxíkmi, ktoré tak či tak museli napokon použiť.
Letisko Beijing Capital International Airport je nielen najväčším letiskom Číny, ale aj celej Ázie a v celosvetovom meradle je v počte odbavených cestujúcich na druhom mieste za americkou Atlantou. Jeho bránami prešlo v roku 2010 asi 78,7 miliónov cestujúcich, pričom ešte v roku 2002 bolo iba na 26.mieste na svete (27,2 miliónov cestujúcich). V počte pohybov lietadiel je na 8.mieste na svete s číslom viac ako 517 000 pohybov, pričom zaujíma prvé miesto medzi letiskami mimo USA. Táto obrovská masa cestujúcich sa podpisuje aj pod veľké rozmery letiska, ktoré disponuje tromi terminálmi a tromi vzletovými a pristávacími dráhami. Terminál 1 z roku 1980 prešiel viacerými renováciami a dnes slúži predovšetkým ako báza spoločností v rámci HNA Group (okolo Hainan Airlines) pre vnútroštátne lety. Terminál 2 hostí lety China Southern a China Eastern Airlines, ako aj letecké spoločnosti aliancie SkyTeam (teda vrátane Aeroflotu). Terminál 3, ktorý bol až do roku 2008 najväčším letiskovým terminálom na svete (na druhé miesto ho odsunul Terminál 3 v Dubaji), slúži predovšetkým domácej spoločnosti Air China a ďalej leteckým spoločnostiam združeným v Star Alliance či oneworld a vďaka svojim rozmerom pôsobí naozaj impozantným dojmom.
Dráhový systém pozostáva z troch paralelných vzletových a pristávacích dráh, ktoré sú orientované v smere sever-juh. Dráha 18R/36L sa nachádza na západnom okraji letiska a je najkratšia s dĺžkou 3200 m. Dráha 18L/36R sa nachádza na východnom okraji letiska a rovnako ako prostredná dráha 01/19 má dĺžku 3800 m. Dráha 18R/36L je oproti ostatným dvom posunutá mierne na sever a je najstaršou dráhou, v ktorej blízkosti sa kedysi nachádzala fantastická fotopozícia oproti line-up bodu v smere 36, avšak s neskoršou výstavbou dnes už nie je prístupná. Napriek tomu sa na pekingskom letisku dá veľmi dobre fotografovať, aj keď prvým a hlavným mottom je, že nech strávite na tomto letisku akokoľvek dlhý čas, vďaka komplikovanosti jeho systému lietania takmer určite nevyfotíte všetko, čo by ste chceli. Pozorný spotter taktiež namietne, že ak letisko má dráhy v smere sever-juh, jeho návšteva sa viac oplatí v lete, keď je slnko na vyššej dráhe. To je síce pravda, avšak počasie v Pekingu je priaznivejšie na fotografovanie práve v zime, letné mesiace sú spojené s veľkou oblačnosťou a častými zrážkami, k tomu treba pripočítať samozrejme tzv. „heat haze“. Samozrejme, že aj v lete sa dá nájsť veľa slnečných dní, avšak spoliehať sa na vyslovené šťastie, idúce proti štatistickým údajom, si vo svojom prípade nedovolím, nakoľko, ako som už spomínal viackrát, šťastie na počasie mi do vienka zrovna dané nebolo.
O tom, že to ani v tomto prípade tak ideálne nedopadlo, však až v druhej časti Trip reportu, v ktorej sa budem venovať opisu jednotlivých spotterských pozícií. Fotografie k dnešnej časti sú vybrané náhodne z bohatej plejády úlovkov, ktoré možno v Pekingu vidieť.
Napísal: PeterP