Tí čo pracujú v letectve už určite vedia že v tejto časti sa budem venovať Slovenským aerolíniám, ktoré dostali túto prezývku kvôli holubici ktorú mali na smerovke. Tú hádam nikto holubicou nenazýval a všetci to považovali za sliepku a preto tá nelichotivá prezývka. Musím povedať že vo všeobecnosti som vždy fandil a stále fandím každej leteckej spoločnosti ktorá na Slovensku vznikne, ale Slovenské aerolínie sú výnimka. Aj keď som si vedomý rizika že si pohnevám kopu bývalých kolegov a kamarátov, som sa rozhodol napísať veci tak ako si ich pamätám a vnímam.
Za druhej Mečiarovej vlády sa začala presadzovať myšlienka vytvorenia silného národného dopravcu. Slovensko totiž bola jediná krajina široko ďaleko, kde národný dopravca neexistoval a nezabezpečoval pravidelnú leteckú dopravu do hlavných európskych miest. Existoval síce Tatra Air a Air Slovakia, ale ani jeden z týchto dopravcov nebol finančne dostatočne silný aby takéto linky začal prevádzkovať a nemal viac menej ani vhodné lietadlá na takéto linky. Projekt národného leteckého dopravcu sa začal realizovať niekedy v roku 1996 a na začiatku to vyzeralo celkom dobre. Konečne sa štát začal zaujímať o letectvo na Slovensku, chcel vytvoriť dopravcu, dať mu lietadlá a vytvoriť vhodné podmienky na prevádzkovanie liniek. Vidina silného dopravcu ktorý by začal lietať z Bratislavy do Londýnu, Paríža či Moskvy a mnohých iných destinácii bola lákajúca a aj ja som sa ňou nechal zlákať.
Niekedy v roku 1997 sa začali vybavovať licencie, povolenia a dovoz lietadiel. Vybraté boli ruské TU154 ktoré mali byť dodané v rámci deblokácie ruského dlhu. Celkom boli Slovenským aerolíniám dodané 3 kusy, OM-AAA, OM-AAB a OM-AAC. To, že už v tej dobe boli tieto lietadlá považované za zastaralé, neefektívne a nevhodné pre prevádzku pravidelných liniek nechcel nikto počuť. Za deblokáciami stáli niektoré záujmové skupiny, ktorým išlo skôr o provízie z deblokácii ako o dodanie lietadiel ktoré by mali pre dopravcu zmysel. Okrem "túčiek" mal byť prenajatý aj jeden Saab 340 na kratšie lety.
Ďalšie vytriezvenie prišlo pri pohľade na linky ktoré aerolínie začali prevádzkovať od 1.5.1998. Okrem linky z Bratislavy do Moskvy, ktorá bola vzhľadom na politickú situáciu na Slovensku v tej dobe samozrejmosťou, boli v pláne linky z Bratislavy do Košíc, Zurichu a tiež linky do Tel Avivu a Kuwaitu. V tej dobe prevádzkoval linky do Košíc a Zurichu Tatra air a Tel Aviv a Kuwait prevádzkovala Air Slovakia. Každému bolo jasné že Slovenské aerolínie nechcú nič rozvíjať, len zlikvidovať konkurenciu a prevziať už zabehnuté linky. A to s plnou podporou štátu. Zo sľubného projektu sa stala nočná mora slovenského letectva. Spoločnosť dostala od štátu úvodný kapitál, štát vybavil lietadlá, prenajal ich viacmenej zadarmo Slovenským aerolíniám, letisko im dalo výhodné ceny a napriek tomu tieto aerolínie nechceli nič tvoriť, len ničiť. Namiesto rozvoja pravidelných liniek lietadlá lietali hlavne na charterových letoch, kde boli Slovenské aerolínie schopné dať najnižšie ceny.
Tatra Airu aj Air Slovakii sa samozrejme v takejto situácii veľmi ťažko dýchalo a hocikedy hrozilo že prídu o dezignáciu na niektorú z liniek alebo budú mať iné problémy. Takisto nemalo ekonomicky žiaden zmysel aby lietali na rovnakých tratiach dvaja dopravci, pričom jeden z nich bol financovaný štátom a mohol si dovoliť straty. Všetci dúfali že po voľbách v roku 1998 a páde Mečiarovej vlády sa situácia zlepší. Ona sa však istým spôsobom zhoršila. Tatra Air skončil a konflikt medzi MDPT a Slovenskými aerolíniami vyústil do odobrania ich licencie začiatkom roku 1999. Napriek tomu však Slovenské aerolínie lietali ďalej, čo je podľa môjho názoru ilegálne, bez ohľadu na to či kroky MDPT boli v poriadku alebo nie (neskorší súd bol názoru že nie). Nasledovalo kopa súdnych sporov kde na jednej strane dostali Slovenské aerolínie pokutu za lietanie bez licencie a štát musel „strpieť“ prístup aerolínii k lietadlám.
Situácia sa následne upokojila, pričom Slovenské aerolínie predložili štátu plán v ktorom sľubovali v horizonte 2-3 rokov až 12 nových pravidelných liniek, štát mal prispieť finančne a vložiť 3 Tupolevy 154 do majetku Slovenských aerolínii. Samozrejme z plnenia sľubov nebolo z toho nič a problém bol udržať v prevádzke linku do Moskvy a vnútroštátnu linku medzi Bratislavou a Košicami. Tá lietala viac nepravidelne ako pravidelne a po tom čo aerolínie prišli o Saab 340 ju viacmenej prevádzkovali starým vládnym Jak 40. Po vstupe SkyEurope na túto linku preto klienti prestali využívať služieb Slovenských aerolínii a tie prevádzku tejto linky po krátkej dobe zastavili.
V roku 2003 si konečne uvedomili aj na ministerstve a aj v Slovenských aerolíniách to čo bolo všetkým jasné už v roku 1996. Totiž že Tupolevy ktoré spotrebujú 5 ton paliva na hodinu nemôžu konkurovať Boeingom 737 ktoré spotrebujú ledva polovicu (dúfam že si údaje o spotrebe Tučka pamätám dobre, ak nie, prosím o odpustenie). Bolo rozhodnuté že Tupolevy treba predať naspäť do Ruska. Čuduj sa svete, na predaji zarobila tá istá skupina ktorá Tupolevy deblokovala. Za necelých 6 rokov pritom Tučka stratili zázračne gro svojej hodnoty a suma za ktorú boli predané všetky 3 bola podstatne nižšia ako suma za ktorú sa kupovalo 5 rokov dozadu jedno. Toľko o mýtuse že štát je dobrý hospodár. Následne sa prenajal jeden Boeing 737-300 ktorý ale tiež lietal hlavne na charterových letoch. Istú dobu sa Slovenské aerolínie snažili kopírovať linky Air Slovakie medzi Indiou a Veľkou Britániou a chvíľku prevádzkovali dokonca Boeing 767-200, čo je dodnes najväčšie lietadlo ktoré bolo prevádzkované slovenskou leteckou spoločnosťou. Aj tento projekt však stroskotal.
Slovenské aerolínie boli pre štát ťarchou a politicky bolo asi veľmi ťažké nájsť riešenie. Hlavne ak dovtedy akumulovaná strata dosiahla 619 mil. SKK (zdroj: zápis zo schôdze NR SR dňa 22.10.2004). Keďže v tej dobe sa počet cestujúcich SkyEurope rýchlo zvyšoval, žačal asi niekto v Austrian Airlines byť nervózny a došiel s geniálnym nápadom prevziať Slovenské aerolínie a následne spustiť priame lety z Bratislavy do Londýna, Paríža a Bruselu. Najprv mali byť prevádzkované lety s Boeingom 737 avšak pre zlé obchodné výsledky bol nakoniec na linku nasadený menší Fokker. Obchodne však aerolínie tieto linky absolútne nezvládli a postupne boli všetky ukončené. Austrian Airlines nakoniec prestali Slovenské aerolínie finančne podporovať, dokonca sa súdili so Slovenskou republikou. Nič to nezmenilo na tom že Slovenské aerolínie 31.1.2007 ukončili prevádzku posledných pravidelných liniek do Bruselu a Moskvy.
Skončila sa tak temná sága existencie Slovenských aerolínii. Spoločnosti ktorá mohla niečo dokázať ale pre politický vplyv a ekonomické záujmy niektorých ľudí a strán nikdy nič nevytvorila. Dlhé roky deformovala podmienky na Slovensku a snažila sa s pozície moci zničiť každého kto jej stál v ceste. Osobne si myslím že celá idea bola len zámienkou na získanie provízii z deblokácie Tupolevov, nikdy tu zodpovedným nešlo o rozvoj letectva. Aj preto som rád že toto trápenie skončilo a dúfam že štát už nikdy nepríde s podobne hlúpym projektom národného dopravcu.
