Najväčším nepriateľom spottera je zima. Nie preto že by spotter bol teplomilným tvorom, skôr preto že doba počas ktorej je svetlo je krátka a podmienky na fotenie či pozorovanie lietadiel sú vo všeobecnosti zlé. Okrem tmy, sneženia, hmly, dažďa a iných výstrelov matky prírody sa musí spotter značne uskromniť, nakoľko počas zimy sa vo všeobecnosti menej lieta a zaujímavých visitorov je podstatne menej. Historicky býva január z hľadiska visitorov najhorší mesiac v roku, čo je ideálna príležitosť stráviť dlhé večery v archíve diákov a negatívov z časov dávno minulých a zaspomínať ako to bolo kedysi.
Pri prezeraní archívu som si uvedomil ako sa veci odvtedy zmenili. Keď som v roku 1986 začal chodiť na letisko pozerať lietadlá, tak stála len stará budova terminálu. Na ľavej strane, tam kde dnes je príletový terminál, bola lúka na ktorej si policajti cvičili psov a za nimi kolónia záhradkárov. Na pravej strane bola autobusová zastávka, fontána a plot, ktorý siahal dospelému po pás. Ak by niekto chcel, preskočil by ho a mohol by utekať k lietadlu. Či by sa k nemu dostal bolo otázne, pretože každých pár metrov bol príslušník VB. Za čias komunizmu to znamenalo že fotenie nebolo z vonka tak jednoduché a pravdupovediac – vtedy ako malý chlapec som ani moc nemal čím. Prvý seriózny fotoaparát mi rodičia kúpili niekedy v roku 1990 a tak som mohol začať fotiť, čo občas trebalo policajtom vysvetlovať, ale našťastie ma ako 14 ročného nepovažovali za hrozbu. Samozrejme fotky to neboli bohvieaké, nakoľko aj filmový materiál na ktorý som v tej dobe fotil nebol moc kvalitný. Čo by som dnes dal za to mať v tej dobe lepší a kvalitnejší fotoaparát a kvalitnejšie filmy.
Spoza plotu a typických „vetrolamov“ ktoré bránili vo výhľade sa toho tiež moc fotiť nedalo. No a ak sa aj dalo, tak to bola poväčšinou rôzna ruská technika. Prím v Bratislave hrali samozrejme ČSA ktoré sem lietali s celou flotilou – TU-134, TU-154, IL-18, IL-62. Pravidelná vnútroštátna doprava predstavovala gro premávky, avšak lietalo sa samozrejme aj do Moskvy či Leningradu. Pravidelné linky s IL-62 lietali do Kuwaitu či Abu Dhabi nakoľko arabským hosťom sa v Pieštanoch ľúbilo, tak táto linka pretrvávala aj dlho po rozdelení federácie. Samozrejme nemohol chýbať Aeroflot – poväčšinou s TU-134 a TU-154, no objavoval sa aj IL-62, nákladné IL-76 či AN-12. V tej dobe lietal z Bratislavy do Berlínu aj Interflug a do Sofie bulharský Balkan ktorý neskôr vymenil Hemus Air s TU-134 alebo Jak 40. V lete sa pridali spoločnosti z Juhoslávie a chartre z Bulharska. No a samozrejme netreba zabudnúť na bývalú vládnu letku ktorá sa pravidelne v Bratislave ukazovala.
Týchto ruských strojov sme videli v Bratislave už stovky a vtedy keď sa v Bratislave objavila TU-134 či IL-18 či IL-76 tak sme len s kyslým ksichtom poznamenali – už zase. Zato ak sa náhodou objavil na pláne nejaký západný visitor, tak sme boli v siedmom nebi. Bohužiaľ – v tej dobe sa také lietadlá moc v Bratislave neukazovali – výnimkou boli medzištátne fotbalové zápasy či zápasy v európskych pohároch. Niesom futbalový fanúšik, no práve kvôli tomuto som vždy sledoval s kým bude Slovan či Inter hrať.
Pre Bratislavských spotterov však naďalej gro premávky predstavovali naďalej ruské stroje, boli medzi nimi aj rôzne rarity. Po rozpade komunizmu to bolo podstatne zaujímavejšie a už to nebol len Aeroflot, ale rôzne novovzniknuté spoločnosti. Spoločnosti vtedy vznikali a krachovali na bežiacom páse a tak sa často stalo že prevádzkovateľ bol niekto iný ako tvrdil nápis na lietadle. Často sa tu začali objavovať hlavne rôzne Antonovy 24, 26 či 32, hlavne ukrajinských prevádzkovateľov ale nechýbali ani Jaky 40 či 42. Niekedy mal však človek dojem že každé jedno individuálne lietadlo majú ináč pomľované.. Ale ako sa hovorí – človek si váži to čo má až keď o to príde – vtedy sme nad mnohými len mávli rukou a ani ich nefotili. Čo by som dnes dal za to ak by do Bratislavy prišla IL-18 či IL-62 či iný ruský stroj.
Prím však v Bratislave hralo určite cargo a objavovali sa tu poväčšinou rôzne čudné nákladné lety. Mnohé z nich si pamätám už len matne ale o to vačšie rarity to vždy boli. AN-22 je zážitok pri každej návšteve, za zmienku stoja vždy borci zo severnej kórei, ktorí sa tu ukazovali striedavo s IL-62, IL-76 a raz dokonca s IL-18. Staré osemnástky sa tu vtedy ešte ukazovali častejšie, bohužiaľ keď pomyslím že nemám jedinú fotku osemnásťky vo farbách ČSA tak si idem trieskať hlavu o stenu.
Nové spoločnosti vznikali aj vo vtedajšom Československu a tak aj domáci visitori boli zaujímavý. Air Transport Europe lietal s TU-134 a neskôr aj s TU-154 na charterových linkách. Air Terrex lietal s Boeingom 727 a Goergia Air využívala IL-62 vládnej letky.
Aj keď západných visitorov bolo málo - v konečnom dôsledku sme si prišli na svoje, ako inak - vo Viedni. Možnosť navštíviť len 50km vzdialené letisko bol pre nás vtedy obrovský zážitok a len čo sme z vreckového našetrili na cestu a vstup na terasu tak sa šlo. O tom ale až v ďalšej časi.