Dá sa povedať, že spotteri sú svojím spôsobom šialenci. Veď kto iný by bol ochotný vstávať skoro ráno, tráviť hodiny čakaním na jedno či dve vytúžené lietadlá, investovať stovky či dokonca tisíce EUR do fotovýbavy alebo sa terigať na druhý koniec sveta za patričnými „úlovkami“. Azda len rybári (alias „tichí blázni“) sú pri vykonávaní svojho koníčku rovnako šialení. To, že my sme do lietadiel zbláznení nasvedčuje aj názov našej stránky, ktorý však môže byť chápaný nielen tak, že sme zbláznení do lietadiel (plane crazy), ale aj ako parafráza že sme len jednoducho blázni (plain crazy).
Nech je to akokoľvek, tak výsledok je viacmenej stále rovnaký. A tak som sa nechal Petrom P. presvedčiť na výlet, ktorý bol dosť šialený aj ak by všetko vyšlo na 100%. Ale čo už v živote vyjde presne tak ako sa naplánovalo? Veď práveže skoro nič....
Na začiatku bola diskusia, ktorú sme s Petrom viedli ešte niekedy v zime, keď sme plánovali výlety na tento rok. Kým ja osobne preferujem na väčšie vzdialenosti cestu lietadlom s prípadným prenájmom auta v destinácii, tak som musel sám uznať, že cestovať týmto spôsobom do niektorých destinácii jednoducho nemá zmysel. A tak sme si predbežne povedali, že na jeseň sa vyberieme na okružnú cestu a že by sme navštívili letiská typu Hamburg–Finkenwerder, Lipsko, Amsterdam, Brusel, Liege, Maastricht či Frankfurt-Hahn. Celá takáto okružná cesta by ideálne mala trvať možno 8-9 dní, aby sme mali dosť času na každom letisku a stihli tú najzaujímavejšiu časť prevádzky. Lenže v dnešnom hektickom svete je veľký problém nájť 8-9 dní voľna a odísť od rodiny, z práce a mať pri tom ideálne počasie. A keďže ani mi sme takéto šťastie nemali, tak sme museli našu okružnú cestu patrične upraviť. Z 8 dní ostali 4, počas ktorých by sme absolvovali autom cca 2800km.
V mojom jesennom spotterskom kalendári už mesiace figuruje pojem „Dni NATO“ a tak sa musela cesta prispôsobiť hlavne termínu tejto akcie. V sobotu skoro ráno tak vyrážame do Ostravy, kde sme sa výnimočne venovali vojenskému letectvu. Tesne pred pol ôsmou ráno už stojíme pred areálom letiska a predierame sa davom dopredu – najprv ku statike a potom k našej pozícii, ani nie 10m južne od display line. Peter podľa očakávania ľahol na deku a z oddychu ho vytrhol len hukot lietadla či vrtuľníku, ktorý prelieta tesne nad nami. Zato ja som vo vytržení. Slovenský Mig 29, český Grippen, Holandská F16 či akrobatická skupina Turkish stars lietajú tesne pred mojím objektívom a to fantasticky nasvietené. Kam sa hrabe CIAF, SIAF či Zeltweg. V Zeltwegu toho síce bolo omnoho viac, avšak podmienky na fotenie boli viac ako zlé. Presný opak Ostravy, kde je toho síce menej, no kvalita vyhráva nad kvantitou. Jediným sklamaním bol fakt, že Red Arrows do Ostravy nedoleteli a to napriek potvrdeniu účasti ani nie týždeň pred samotným leteckým dňom. Napriek tomu som s výsledkom po tohtoročných dňoch NATO viac ako spokojný. Veď posúďte sami...
16:10 - Holandská F-16 končí svoje vystúpenie. Moment na ktorý Peter trpezlivo čakal. V zmysle plánu okamžite balíme veci a miernym poklusom smerujeme na parkovisko k autu. Vyrážame do ďalšej destinácie, ktorá je vzdialená 1200km od Ostravy. Naša cesta vedie najprv na sever do Poľska, najskôr po okreskách, ktoré sú vo vynikajúcom stave, čomu sa patrične čudujeme. Neskôr sa napájame na diaľnicu, prechádzame okolo Wroclavi a blížime sa k nemeckým hraniciam. Palubný počítač na aute ukazuje dojazd 100km, jasný moment začať sa obhliadať po nejakej pumpe a doplniť nádrž až po špunty lacným poľským dieslom. Lenže pumpy nikde. 50km neskôr nás tabuľa odkazuje na pumpu ,ktorá sa nachádza 4km za najbližším výjazdom. Aj sa nachádza, ale v sobotu večer je zavretá. Späť na diaľnicu, po 10km znovu tabuľa – pumpa 1,2km za najbližším výjazdom. Tú najskôr nevieme nájsť a neskôr zisťujeme, že aj tá je už zavretá. Palubný počítač nekompromisne ukazuje dojazd 14km a my sa začíname zamýšľať, aké to bude tráviť noc niekde uprostred ničoho niekde v Poľsku. Posledná šanca – GPS ukazuje pumpu Orlen 16km ďalej priamo na diaľnici. Na posledné výpary sa nám podarí nakoniec na pumpu prísť. Celá sranda nás však stála kopec času a ukrojila hodinu z našej rezervy, ktorú sme na cestu mali. Iróniou bolo, že následne bola pumpa na diaľnici hádam každých 5-10km.
Prechádzame do Nemecka a na poloprázdnej diaľnici, kde už ani líšky v noci nechodia, pokračujeme v našej ceste. Sme v jej polovici – 600km od Ostravy aj od našej destinácie. V tom ma Peter budí z polospánku a upozorňuje na nezvyčajný zvuk, ktorý začalo auto vydávať. Prvý krát po možno 8 rokoch tak musím riešiť defekt. Pneumatika vľavo vzadu je deravá jak švajčiarsky ementál a tak v tme vyberáme zdvihák z kufra a nasadzujeme rezervu. Znovu 40 minút fuč z našej rezervy, avšak hladina adrenalínu nám opäť stúpla a poriadne nás prebrala. Pokračujeme ďalej s vedomím, že ak chytíme ešte jeden defekt tak sme úplne nahraní a z našich plánov stihnúť to, čo chceme neostane už skoro nič. Našťastie nič nepredvídané sa už nedeje. Blížime sa k Nemecko-Belgickým hraniciam a aj k našej destinácii.
Tou je letisko, kde vlastne nič pravidelne nelieta. Viac-menej tam neexistujú žiadne pravidelné lety a počet prepravených cestujúcich nedosahuje ani len úroveň Košíc. A presne kvôli takémuto letisku sme prebdeli celú noc a prešli vyše 1000km? Šialené? Ani nie, na tomto letisku totiž neexistuje bežná pravidelná prevádzka ale lietajú sem len samí visitori. Našou destináciou je totiž Liége – najväčšie belgické letisko z hľadiska prepraveného nákladu. Príchod 7:45 je napriek všetkým problémom po ceste ešte o 15 minút skôr ako sme plánovali no ani minútu priskoro. Vybiehame na kopec pri prahu dráhy 23 a zprava sa už blíži A320 Belle Air, ktorý rýchlo fotíme za ešte príliš slabého svetla. Rozhliadame sa po ploche a vidíme to kvôli čomu sme sem prišli. Na stojánkach stojí kopa nákladných lietadiel, vrátane vytúženej DC-10 Avient, ktorá tu už vlastne nemala byť. Cargo lety však pravidelne meškajú, čomu sme radi, keď tohto veterána pri odlete fotíme. Začínajú prílety – B767 ATI, B747 TNT, B747 Southern Air, MD11 Ethiopian, odlieta Bae146 a B737 TNT, B747-400 National Airlines. Všetko lahôdky pre každého spottera.
Po pristátí B757 Iceland Air Cargo sa vydávame do terminálu zistiť čo nás ešte čaká. Opäť pozitívne správy – večer priletí AN124 Antonov design bureau a úplne nečakane aj A340-500 Qatar Airways (Qatar Amiri). Dôvod jej príletu nám vysvetľujú miestny belgickí spotteri – šhejk si opäť došiel do jeho obľúbeného revíru polovať. Jeho vášeň je vraj až taká, že niekedy jeho A340 sprevádza aj cargo let, ktorým si zver na odstrel dovezie. Mať jeho problémy... Mňa skôr trápi deficit spánku. Našťastie slnko zachádza a my smerujeme na hotel a zaspávam ani neviem ako. V Liége ostávame ešte jeden deň, ktorý hádam bude tiež stáť za to.
Ráno o siedmej už Peter vyťahuje z počítača informácie, čo nás dnes čaká, čo urýchľuje náš odchod na letisko. Je tam už MD-11 Avient pripravená na odlet, ktorý je však príliš skoro a slnko sa len ukazuje na horizonte. Našťastie opäť mešká, okrem toho jej cestu zablokovalo jumbo Cargo Air Lines ktoré ide tiež na vzlet a tak dáva slnku ďalších 10 minút, aby vyšlo vyššie na horizont. Pomáha aj prílet ďalšej MD-11 Ethiopian Airlines, a tak si ako spotteri vychutnávame takýto typ špičky. Počas dňa pokračuje opäť pestrá plejáda letov – prichádza opäť B747 TNT ako aj Kalitta Air, odlieta MD-11 Cargoitalia, ktorá pristála v noci a odlieta aj včerajší Ruslan, nasledovaný opäť B747 Kalitta. Vracia sa včerajšia DC-10 Avient a ďalší vzlet Kalitta Air, ktorý však je zaujímavý – aborted take off u plne naloženej B747 nie je sranda. Ešte jedna B747-400 Kalitta Air, ktorú už fotíme z južnej fotopozície a balíme. 2 dni v Liége stáli naozaj za to. Hlavne DC-10 či MD-11 už na oblohe dlho neuvidíme. Ethiopian ich bude tento rok vyraďovať a nahradí ich B777F – aspoň máme dôvod opäť sa vrátiť do Liége. Po nutnej zastávke v pneuservise nahadzujeme nové pneumatiky a nateraz odchádzame smerom k ďalšej zastávke, ktorou je Frankfurt-Hahn.
Hahn je jednou z báz Ryanairu, čo však určite nieje dôvod zastaviť sa. Skôr nás tu opäť zaujímali cargo lety – MD-11 Aeroflotu, ktorá pristáva hneď ráno, odlet či prílet B747 Evergreen a tiež technika trošku iného typu – AN-12 Kosmos, ktorá dymila ako za starých dobrých čias. Mimochodom – v lesíku hneď pri dráhe rastú krásne hríby, takže ak sa budete nudiť, tak si treba odbehnúť a nazbierať si na večeru. My však na to nemáme čas – presúvame sa opät na inú fotopozíciu, aby sme si ešte odfotili B747-400 Air Cargo Germany. Práve táto spoločnosť zvažovala cargo lety aj do Bratislavy, no nakoniec z tohto zámeru zišlo.
Posúvame sa opäť kúsok bližšie ku Bratislave. Keďže už sme pri Frankfurte, tak by bol hriech nezastaviť sa na letisku Frankfurt/Main. Síce nič extra neočakávame no predsa len je vždy čo vylepšovať a pri peknom svetle si radi odfotíme pristávajúce lietadlá. A380 Lufthansy konečne sadá na dráhu 25L na čo sme dva týždne dozadu zbytočne čakali. Po presune na westbahn si fotíme ďalšie lahôdky – A330 Oman Air, MD-11 Lufthansa cargo (špeciálne sfarbenie s nálepkami), A320 Saudia či „tristodvatsaťjednotku“ Turkish v špeciálnych farbách. Z westbahn odlieta nádherne nasvietený aj A380 Lufthansy, čo vidíme prvý krát. Ešte jeden záber pri posledných lúčoch svetla vyšiel na ERJ170 British Airways a končíme.
Cesta späť už prebieha bez problémov a ráno o pol štvrtej sme späť na Slovensku. Najšialenejší a najnáročnejší výlet tohto roku je za nami. Spokojný som nielen ja ale aj Peter a to je už pri jeho nárokoch čo povedať. Toľko zaujímavých fotiek sme si nepriniesli za rovnakú dobu ani z Londýna a ani z Madridu. Napriek náročnosti to tak určite niekedy zopakujeme, možno ešte vo viac šialenom okruhu. Veď sme plane crazy.