Hovorí sa, že láska hory prenáša a človek je ochotný nasledovať ju hoci aj na koniec sveta. Myslené je to samozrejme na lásku medzi ľuďmi, ale láska môže mať rôzne podoby. O mne a o Marošovi azda nikto nemôže pochybovať, že v sebe prechovávame aj lásku k lietadlám. Maroš hovorí, že som tzv. „hard-core spotter“ a ja som na to patrične hrdý. A hoci ma poteší a fotografujem každé dopravné lietadlo, v mojom srdci je hlboko vryté jedno z nich, moja letecká láska.
Iljušin IL-18. Pri tomto slove sa mi srdce rozbúši a pri jej zvuku som priam v siedmom nebi. Ako chlapec som si ich na bratislavskom letisku (i inde v blízkom okolí, kam sa v danom čase dalo vycestovať) pri zábradlí užil dosýta a ani som nepozoroval, ako pomaly mizli. V 80.rokoch nebolo ničím výnimočným vidieť aj niekoľko IL-18 v Bratislave naraz, či už to boli lietadlá ČSA, Interflug, Balkan, v lete navyše Tarom. Tie z flotily ČSA som už z diaľky poznal podľa drobných odchýliek v sfarbení. Po dlhoročnej prevádzke v elegantnom „fúzatom“ sfarbení sa koncom 80.rokov posledné dva exempláre, OK-VAF a OK-PAI, prezliekli do nového náteru s nápisom OK na smerovke. A v roku 1990 prišiel šok, posledná IL-18 v službách ČSA dolietala... Balkan ich do Bratislavy prestal nasadzovať už skôr, so zjednotením Nemecka a zánikom Interflugu skončila aj linka do Berlína-Schönefeldu. No a tesne po prevrate v Československu sa aj priority našich dovolenkárov zmenili a sloboda cestovania ich lákala hlavne západným smerom, o Rumunsko nemal už nikto záujem, a tak k nám prestali lietať aj chartery Taromu z Konstanty.
V 90.rokoch sa IL-18 objavovali v Bratislave už len sporadicky a vždy to bola pre mňa veľká udalosť. Až prišiel 31.január 1996 a v Ivánke som mohol obdivovať IL-18 (vlastne IL-22 spoločnosti Acvila Air) naposledy. Ako „posledný výkrik pred smrťou“ sa ešte pár týždňov predtým objavila v Bratislave IL-18 vo farbách Aeroflotu a tesne pred Vianocami 1995 dokonca dve IL-18 naraz: okrem spomínanej Acvila Air aj lietadlo Romavia Cargo. Po tejto radosti som s napätím očakával, kedy moju obľúbenú IL-18 uvidím znova. Bohužiaľ, u nás doma som sa už nedočkal a vzhľadom na posledných pár lietajúcich kusov sa už asi ani nedočkám.
Keď som v roku 2003 navštívil po prvý raz letisko Sharjah, bol som ako v siedmom nebi, nakoľko som tam „stretol“ nie jednu, ale rovno 3 moje obľúbené „osemnástky“ v plnej prevádzke. Ale aj tam sa už medzičasom časy zmenili a pri svojej poslednej návšteve Dubaja vo februári 2010 som zostal nesmierne prekvapený (a potešený), keď sa po takmer zabudnutom zvuku zrazu vynorila spoza domov krásna IL-18 spoločnosti Expo Air zo Srí Lanky. Bohužiaľ, po krásnom zvuku a niekoľkosekundovom prelete bolo po všetkom.
%20no%20reg.jpg)
Hoci som sa IL-18 nabažil zvonka až-až, nikdy sa mi nepodarilo v nej letieť. Hoci si to mnohí neuvedomujú, aj vtedajšie ceny leteniek v 80.rokoch boli na vtedajšiu úroveň platov pomerne vysoké, a tak som rád, že som letel aspoň v TU-134, TU-154 a JAK-40. Avšak moja najväčšia láska mi v zbierke chýbala. A hoci nie som typický „zberateľ“ letov rôznymi typmi lietadiel, v tomto prípade mi to bolo ľúto. Preto ako blesk z čistého neba prišla v roku 2010 správa od môjho kamaráta Etienna z Malty, že skupina nadšencov z Nemecka organizuje v septembri 2010 rozlúčkový let jednou z posledných lietajúcich IL-18 z Kišineva. Zaplatiť takýto let samozrejme nie je hračka a keďže okruh nadšencov, ochotných cestovať do Kišineva, aby sa preleteli v IL-18, bol pomerne obmedzený, spočiatku ma odrádzala pomerne vysoká cena. Avšak keďže sa mi podarilo vybaviť si zľavnenú letenku do Kišineva a zopár ľudí sa ešte prihlásilo, napokon som sa rozhodol, že idem do toho.
Moldavsko je pre Európana skutočne takým malým „koncom sveta“. Je to azda najchudobnejšia krajina v Európe, malá, zanedbaná, s akou-takou leteckou prevádzkou jedine v hlavnom meste Kišineve, ostatné letiská v krajine zívajú prázdnotou. To mi však nezabránilo v tom, aby som v septembri 2010 nepristál v CRJ-700 Lufthansy po prestupe v Mníchove na natriasajúcom betóne kišinevského letiska. Už počas prestupu v Mníchove som spoznal hlavných aktérov tohto výletu: Nemca Daniela, šialeného organizátora a kameramana celej akcie a Angličana Steva, prezývaného „MOD“ (Master of Disaster). Jeho celkový vychudnutý zjav, dlhé vlasy, ošúchané rifle a tričko Motörhead musia byť priam magnetom pre bezpečnostné zložky hladné po odhalení teroristov. Ale je to správny chlap...
Po prílete do Kišineva som mal niekoľko hodín času, než mal priletieť môj kamarát Etienne, s ktorým som zdieľal izbu, a tak som sa rozhodol nafotiť si nejaké pristátia na miestnom letisku. Letisko Kišinev je priam posiate odstavenými starými lietadlami v rôznom štádiu rozkladu, od lietajúcich exemplárov až po hrdzavejúce vraky. Aktívna prevádzka je však tvorená výhradne západnými typmi lietadiel a je veľmi riedka. Našťastie, práve popoludní je menšia špička, kedy sa oplatilo prešľapať si tých zhruba 50 minút k dráhe. Už prvé metre cesty ma presvedčili, že toto bude jedna z mála krajín, odkiaľ sa nebudem vracať s pocitom, že Slovensko je jedna z najšpinavších a najzanedbanejších krajín Európy. Rozbité cesty, staré autá a paneláky v žalostnom stave svedčili o tom, že bohatstvom táto krajina skutočne neoplýva. Po hodinke šľapania som našiel vyhovujúcu pozíciu pri prahu dráhy 08, kde sa dali fotografovať jednak pristávajúce lietadlá a kúsok ďalej, vďaka zvlnenému terénu aj všetky lietadlá na dráhe. S fotografovaním som nemal žiadne problémy, ale pre istotu som fotoaparát po každom zábere skrýval späť do tašky. Lietania však aj tak veľa nebolo, a tak som po pár hodinách absolvoval opäť tú istú prechádzku naspäť. V termináli som potom počkal na prílet môjho kamaráta Etienna, ktorý priletel Air Moldovou z Ríma a spolu sme absolvovali v klasickej „maršrutke“ cestu do nášho hotela Cosmos.
Samotný hotel Cosmos je silným zážitkom, tento starý hotel sovietskeho štýlu ponúka nostalgickú atmosféru komunistických čias Sovietskeho zväzu, vrátane znudených ksichtov recepčných i „dežurných“. Ochota a úsmev sú tu cudzie slová. My sa však tešíme na náš nasledujúci program. V piatok nás už ráno čaká Etiennov miestny kamarát Serghei, ktorý pracuje na miestnom leteckom úrade, čo sa ukázalo byť veľkou devízou. Vydávame sa po cestách-necestách smerom na sever, von z hlavného mesta. Moldavsko nemá ani kilometer diaľnic a hlavné cesty sú v takom stave, že cesta do 130 km vzdialeného Marculesti nám trvá 2,5 hodiny. Cestou vidíme ešte väčšiu chudobu ako v hlavnom meste. Konečne prichádzame na letisko Marculesti, je to vlastne bývalá vojenská základňa, ktorá sa dnes snaží presadiť najmä v preprave carga, nakoľko skutočným terminálom pre cestujúcich zatiaľ nedisponuje. Vzhľadom na zaostalosť krajiny sa im to však veľmi nedarí, pohyby iných lietadiel ako zopár tamojších Antonovov možno zrátať na prstoch dvoch rúk za rok. O to srdečnejší je personál letiska. Vzhľadom na Sergheiovu prácu v moldavskom CAA nás víta samotný riaditeľ letiska a po krátkom pohostení nás vezie na malý apron, kde s radosťou fotografujeme tri Antonovy, niekoľko menších lietadiel a vrtuľníkov a rôzne vraky staršej techniky. Zajtrajší prílet našej IL-18 je pre Marculesti veľou udalosťou a tak sa s riaditeľom Viktorom nelúčime nadlho.
Naša cesta pokračuje ďalej na juhozápad do mesta Balti (čítaj Beltsi). Toto mesto má dokonca dve letiská, na „veľkom“ letisku Balti-Leadoveni nie je čo vidieť, preto naše kroky mieria na „aeroklubové“ letisko Orasenesc na východnom okraji mesta, na ktorom je odparkovaných niekoľko desiatok AN-2 a Mi-2, ktoré zaujímajú hlavne môjho kamaráta Etienna. Ich stav je opäť rôznorodý, od lietajúcich exemplárov až po „ohlodané“ kostry bez poťahového plátna. Na záver zamierime naspäť na juh do Kišineva, kde na jeho okraji navštevujeme ešte jazero Ghidighici, na ktorého vlnách sa pomaly hojdá krásna AN-2 na plavákoch, jedna z dvoch existujúcich. Hoci AN-2 nepatrí medzi typy, ktoré fotografujem, v tomto prípade urobím výnimku.
V piatok večer sa stretávame všetci účastníci zajtrajšieho letu na malom briefingu v hoteli Cosmos, kde sa dozvedáme všetky posledné detaily. Po lacnej večeri, počas ktorej po nás pokukujú miestne dievčatá, snažiace sa výdajom za cudzinca dostať von z krajiny a zabezpečiť si lepšiu budúcnosť, sa plní očakávania ukladáme spať.
V sobotu ráno odchádzame dvomi prenajatými „maršrutkami“ na letisko a po absolvovaní check-inu vidíme po prvýkrát našu IL-18 spoločnosti Tandem Aero, registrácie ER-ICB, ktorú práve pritiahli na stojisko. Počasie je ešte stále dobré, ale západný obzor už neveští nič priaznivé. Po príchode k lietadlu sa nadšene venujeme obhliadke lietadla, fotografujeme lietadlo i seba samých pred ním, stretávame našu posádku. Je to trojica starších pánov, ktorí, ako sa neskôr ukázalo, majú rokmi osvedčené lietadlo pevne v rukách. Po asi pol hodinke nastupujeme všetci do lietadla a vďaka malému počtu účastníkov sa každému ujde želané miesto pri okne. Prvá vrtuľa sa začína pomaly roztáčať... No, na prvý pokus to úplne nevyšlo, trochu zneistím, či predsa z letu niečo bude, ale na druhý pokus je všetko v poriadku. Staručký Iljušin sa trasie, motory Ivčenko hučia a my sa pomaly pohýňame smerom k dráhe 08/26. Na prahu dráhy 26 sa otočíme, motory začnú burácať, lietadlo sa celé trasie, ale je to veľmi príjemný pocit. Húpe sa na brzdách, živo si viem predstaviť dym, ktorý za motormi zanecháva. Po pol minúte posádka uvoľňuje brzdy a my sa po krátkom rozbehu vydávame na let smer Kyjev – letisko Žuljany.
Podobný let organizoval Daniel a spol. aj rok a pol predtým (v apríli 2009), vtedy však IL-18 smerovala z Kišineva do Balti a naspäť. Na tomto prázdnom letisku sa mohol Iljušin priam „vyblázniť“, vykonal niekoľko fotogenických preletov z jednej i druhej strany a parkoval priamo na dráhe. To všetko pri priam nádhernom počasí. Pri rozhodovaní o mojej účasti na tomto výlete mi pomohlo to, že náš let smeruje do Kyjeva, kde sme mali prisľúbené fotografovanie na ploche a návštevu miestneho múzea, čo malo pre mňa dodatočnú atraktívnosť. Bohužiaľ, nie všetko sa napokon splnilo a najmä počasie sa tentokrát rozhodlo, že nebude na našej strane.
Let do Kyjeva prebiehal pokojne, ešte za pekného počasia, neskôr nad oblakmi. Vychutnávali sme si krásny zvuk motorov i nádherný pohľad z lietadla, postupne sme všetci navštívili pilotnú kabínu, na tomto lete bolo proste dovolené takmer všetko, čo je na bežnom lete zakázané. Hodinka ubehla veľmi rýchlo a my sme po zostúpaní pod mraky zistili, ako je letisko Žuljany skutočne priam v meste. Po hladkom pristátí sme po chvíľke dorolovali na malú plochu pred terminálom, po oboch stranách sme míňali odstavené (niektoré už neletuschopné) Antonovy a Jakovlevy, vľavo za múrom sme videli smerovky Antonovov v opravárenskom závode ARP 410. Po zastavení a vystúpení z lietadla na plochu sme však zistili, že nie všetko bude tak, ako som sa ja osobne na to tešil. Okrem kompletne zamračenej oblohy nás privítali typickí uniformovaní príslušníci bezpečnostných zložiek, ktorí nemali vôbec pochopenie pre našu snahu fotografovať nejaké lietadlá na ploche. Nakoniec sa nám podarilo „vybojovať“ si aspoň pár minút na okolorolujúci AN-24 spoločnosti Motor-Sich, ale na moje veľké sklamanie z fotografovania ostatných lietadiel na ploche nebolo nič. Archaický autobus, resp. skôr obytná vlečka za nákladným autom, nás odviezol pár metrov do niečoho, čo miestni nazývajú terminál, kde sme asi hodinu prechádzali pasovou kontrolou... Nuž, horda západných imperialistov, vstupujúca na územie Ukrajiny na 3 hodiny, musela byť skutočnou hrozbou tejto niekdajšej obilnice Sovietskeho zväzu...
Pred vchodom do „terminálu“ sme sa nalodili do dvoch miniatúrnych autobusov sovietskej výroby, ktoré nás odviezli okolo celého letiska pred brány leteckého múzea. Zatiaľčo nemožnosť fotografovať na ploche bola pre mňa sklamaním, toto múzeum je naozaj úžasné. Sú v ňom desiatky vojenských i civilných lietadiel sovietskej výroby od 50.rokov po súčasnosť, vo veľmi dobrom stave, vystavené na voľnom priestranstve. Priamo pri múroch múzea je prah dráhy letiska Žuljany, avšak počet pohybov je tu veľmi malý. Tu si určite každý fanúšik lietadiel príde na svoje. Vojenské lietadlá nie sú mojím predmetom záujmu, ale je ich tu celá plejáda, vrátane veľmi vzácnych typov. Ja som sa sústredil na dopravné stroje, z ktorých najvzácnejšie pre mňa boli TU-104, IL-14, prototyp IL-86, IL-62, niekoľko TU-134, celý rad Jakov a Antonovov. No a ten najvzácnejší exponát pre mňa, IL-18 v najstarších farbách Aeroflotu. Iba zamračené počasie trochu kazilo dojem z tejto krásnej zbierky. Čas návštevy rýchlo ubehol a my sme sa v našich autobusoch zase vydali na cestu späť, k „terminálu“ letiska Žuljany. Uniformovaní príslušníci pasovej kontroly boli opäť vo vytŕžení, že nám môžu do pasov priložiť po 3 hodinách druhú pečiatku a po krátkom čakaní v niečom označenom ako gate sme nastúpili do našej ER-ICB a opustili letisko Žuljany.
Oproti pôvodnému plánu, vďaka prebytku prostriedkov a na základe hlasovania účastníkov na briefingu v piatok večer, smeroval náš let nie naspäť do Kišineva, ale na bývalú vojenskú základňu Marculesti. Tu nás privítal náš „starý známy“ riaditeľ letiska Viktor a po obhliadke lietadiel (bohužiaľ už v daždi) nás pozval na priam kráľovské pohostenie, ktoré vyzeralo, že pohltilo tržby zo všetkých pristátí v Marculesti za posledné tri roky... O čo chudobnejšia krajina, o to pohostinnejší ľudia... Po niekoľkých pohárikoch moldavského koňaku (okrem posádky) sme boli všetci v dobrej nálade a tak sme si priam vychutnali záverečné nízke prielety nášho Iljušina nad mestom Kišinev a dráhou jeho letiska, ktoré posádka zakončila prvotriednym pristátím. Hlavný bod nášho programu bol u konca, nás však v nedeľu čakalo ešte fotografovanie na ploche letiska Kišinev.
Nedeľa sa s nami bohužiaľ zvítala ráno rovnakým počasím, ako sa s nami v sobotu rozlúčila. Zamračená obloha a občas nejaká kvapka však nezabránili tomu, aby sme celé predpoludnie strávili na ploche letiska Kišinev fotografovaním odstavených starších sovietskych lietadiel. Od letuschopných exemplárov, ktoré prechádzali údržbou, až po rozpadajúce sa exponáty, postupne sme prešli popri asi dvadsiatke Tupolevov, Antonovov a Jakovlevov, nechýbala ani naša včerajšia IL-18, čakajúca na svoj ďalší charterový let. Podľa informácií od spoločnosti dolieta Iljušin v tomto roku nálet do generálnej opravy, do nej však už spoločnosť nechce investovať, a tak jeho ďalší osud je viac ako neistý. O to radšej som bol, že som sa na tomto lete zúčastnil, už nikdy moje uši nebudú počuť lahodný zvuk motorov Ivčenko zvnútra...
Zvyšok nášho pobytu už prebehol bez významnejších zážitkov, ak nerátam permanentné zážitky z pobytu v hoteli Cosmos (raňajky s pečivom, ktoré by mohlo zabíjať; popoludňajší rozvoz toaletného papiera; odpudzujúco bledomodro natretá kúpeľňa a pod.). Zvyšok nedele sme strávili s našim kamarátom Sergheiom vychutnávaním moldavského piva, no a v pondelok sme v silnom daždi „obdivovali“ mesto Kišinev, kde v podstate až na pár kostolov nie je čo obdivovať. V utorok okolo obeda sme sa, samozrejme už pri polojasnej oblohe, rozleteli z kišinevského letiska naspäť domov, ja s Lufthansou cez Mníchov do Viedne, Etienne s Air Moldovou/Air Maltou cez Rím na Maltu.
Som nesmierne rád, že som sa na tento výlet nechal nahovoriť, zážitok z IL-18 bol skvelý a nikdy mi ho už nikto nezoberie. Pre takého „hard-core“ spottera ako som ja nikdy neletieť mojím najmilším lietadlom by bol priam hriech. Aj keď všetko nevyšlo podľa pôvodných plánov a počasie ma aj tentokrát poriadne nahnevalo, zážitky z piatich dní v Moldavsku si budem ešte dlho pripomínať.