U každého spottera skôr či neskôr nastane čas, kedy viac menej vyčerpá možnosti nafotiť zaujímavé lietadlá na letiskách v jeho okolí. Riešením je cestovať na vzdialenejšie letiská a rozšíriť svoj spotterský horizont. Tak to bolo aj v mojom prípade, keď som posupne chodil fotiť na čoraz vzdialenejšie európske letiská. Ale či už to je Amsterdam, Londýn, Frankfurt – postupne aj tu vyčerpáte ich možnosti a budete donútený ísť ešte ďalej. Mňa to v tomto prípade zavialo naozaj ďaleko – až do Argentíny.
Priznám sa, plán ísť fotiť do Južnej Ameriky vznikol už možno pred viac ako štyrmi rokmi. Práve tam totiž máte ešte stále možnosť odfotiť lietadlá, ktoré v Európe už nelietajú. Rovnako to je so spoločnosťami, ktoré pravidelne vznikajú a zanikajú. A aj napriek pokračujúcej konsolidácii leteckej dopravy a vzniku veľkých molochov, akým je dnes napríklad LATAM sa stále je na čo pozerať.
Aj to zavážilo keď som si kedysi pred štyrmi rokmi dával sľub, že Južnú Ameriku absolvujem. Problémom boli však viaceré komplikácie v pracovnom či súkromnom živote, kedy pred touto cestou dostali prioritu vždy iné veci a tak sa cesta stále viac a viac odďalovala. Ale ako sa hovorí – sľuby treba plniť a tak som sa v závere minulého roku rozhodol cestu predsa len absolvovať. Z čisto spotterského výletu sa síce nakoniec stala rodinná dovolenka, no aj počas nej bolo času na spotting viac ako dosť.
Ako už nadpis hovorí, cieľom cesty sa stala tentokrát Argentína a to aj kvôli tomu, že tu žije moja rodina, ktorá mi pri mojich spotterských aktivitách mohla byť viac ako nápomocná. A pomoc spotter potrebuje. V krajinách Latinskej Ameriky totiž vo všeobecnosti nepanuje práve ideálna bezpečnostná situácia. Krádeže sú na bežnom poriadku a ukazovať sa s drahou foto výbavou na verejných miestach môže až príliš rýchlo prilákať nežiadúcu pozornosť miestnych zlodejov. Aj preto je podstatne vhodnejšie cestovať vo väčšej skupine, nevyužívať prostriedky hromadnej dopravy a minimalizovať presuny peši. Kameru je tiež dobré po odfotení okamžite opäť dať do foto ruksaku a ten mať vždy na chrbte a nie len tak položený na zemi. A samozrejme – dostal som aj patričné inštrukcie, aké finty používajú miestne gangy na to, aby ma vedeli okradnúť. Našťastie, nič zlé sa mi aj vďaka tomu, že som tieto rady bral na vedomie nestalo.
Hlavným mestom Argentíny je Buenos Aires a samozrejme je to aj najväčší letecký uzol krajiny. Avšak, situácia je tu trošku komplikovanejšia ako by sa zdalo. Buenos Aires má totiž dve letiská – medzinárodné letisko Ezeiza, na ktoré pristávajú všetky diaľkové lety a menšie, ktorému všetci hovoria len Aeroparque. To slúži nielen na vnútroštátne lety ale aj na zahraničné lety do mnohých krajín MERCOSUR-u. Bohužiaľ – nie všetkých.
Bohužiaľ aj preto, že tým vzniká situácia kedy je nutné si vybrať, ktorému letisku sa budete venovať. A Ezeiza v tomto prípade ťahá za kratší koniec. Lietajú sem síce všetky diaľkové lety, no B777 Unitedu, American Airlines, Air France či Alitalie vie väčšina z nás odfotiť aj v Európe. Okrem toho, väčšina týchto letov pristáva skoro ráno a zvyšok dňa je Ezeiza naozaj nudným letiskom, kde pristane možno jedno-dve lietadlá za hodinu. Okrem toho, značnú časť prevádzky tvoria lietadlá, ktoré je možné odfotiť aj na Aeroparque. Ak som si zarátal, že cesta z centra Buenos Aires na Ezeizu trvá podľa premávky od 90-120 minút, tak som sa rozhodol Ezeizu ako letisko jednoducho vynechať.
Čas, ktorý som mohol vymedziť spottingu som tak venoval výlučne vnútroštátnemu letisku Jorgeho Newberyho, ktoré som mal tak povediac priamo pod nosom a cesta naň trvala menej ako 10 minút. Okrem toho, podmienky na spotting sú tu vyníkajúce – k lietadlám ste naozaj blízko a môžete si vybrať či ich chcete fotiť na priblížení, pri taxovaní alebo pri vchádzaní na dráhu. Samozjreme – podľa toho kde sa bude nachádzať slnko – to svieti na severnej strane dráhy, nakoľko sme už na južnej pologuli.
Letisko disponuje jedinou dráhou 13-31, ktorá je dlhá 2100 metrov. Jej dĺžka je pritom hlavnou limitáciou letiska a najväčšími lietadlami, ktoré sem lietajú sú v súčasnoti Airbusy 321. Väčšinu letov však zabezpečujú Boeingy 737 národného dopravcu Aerolineas Argentinas a regionálny Austral. Na pravidelných linkách tu však možno vidieť lietadlá spoločnosti LATAM, čo v súčasnosti znamená, že si tu môžete odchytiť lietadlá aj vo farbách LAN-u aj TAM-u.
Prevahu týchto spoločností narúšajú lety ďalšieho domáceho dopravcu – spoločnosti Andes Lineas Aereas, ktorá prevádzkuje flotilu pozostávajúcu zo štyroch lietadiel McDonnell Douglas MD-83. Zo zahraničných spoločností tu možno vidieť ešte brazílsky GOL s Boeingmi 737 a rovnako zaujímavými sú CRJ-čka spoločnosti Amaszonas. Tá sem prevádzkuje lety z Paraguaja aj Uruguaja – spottera poteší, že v každej z týchto krajín má samostatnú spoločnosť a každá z nich má iné sfarbenie.
Aeroparque je však aj hlavné letisko pre všetky súkromné lety, ktorých tu je značné množstvo. Okrem rôznych King Airov, Learjetov či Gulfstreamov je možné tu odchytiť aj viacero Metrolinerov alebo dnes už vcelku raritné Jetstreamy 31. Bázu tu má aj argentínske vojsko ako aj vládna letka LADE. Tá prevádzkuje okrem štyroch Saabov 340 aj Fokkre 28. Bohužiaľ, práve tie som počas mojej návštevy neodchytil.
Argentína samozrejme nie je len o Aeroparque a aj na nich je možné odfotiť celú škálu zaujímavých lietadiel. Na tie však počas mojej návštevy nebolo dosť času. Šťastie sa však na mňa usmialo mimo letiska počas výletu k vodopádom Iguazu. Na ich brazílskej časti, blízko letiska Foz do Iguacu je totiž odstavený staručičký Boeing 737-200 brazílskych vzdušných síl. Ako turistická atrakcia púta značnú pozornosť pri heliporte z ktorého odlietajú vrtuľníky s turistami, ktorí si zaplatili výhliadkové lety nad vodopády. Keď už sme pri tých odstavených Boeingoch 737-200 – skoro by som zabudol na ten, ktorý je odstavený na Aeroparque. Bohužiaľ, ten je tu už tak dlho, že ho stihli obrásť stromy, čo značne stažuje možnosť odfotiť ho.
Aj keď som na začiatku článku písal, že Ezeizu som vypustil – tak aspoň počas čakania na odlet späť som predsa len pár fotiek urobil. Aj napriek tomu mi však ešte ostáva v Južnej Amerike viac ako dosť “materiálu” na fotenie, takže sa určite na tento kontinent ešte vyberiem, aj keď, Argentína to už určite nebude. Ostáva veriť, že to stihnem skôr ako konsolidácia dopravcov v tejto časti sveta pokročí príliš ďaleko.
