Priznám sa, s pobavením čítam na jednom nemenovanom českom portáli vyjadrenia o tom, ako sú slovenskí spotteri leniví. Ako nikam nechodia, maximálne tak do Viedne a raz za 5 rokov sa vydajú do Frankfurtu. A to je pre nich vrchol päťročnice. Pritom pravda by nemohla byť ďalej od tohto tvrdenia. Komunita našich spotterov je až na nejakú tú výnimku vlastne úplne v pohode, venuje sa tomuto nádhernému koníčku a cestuje kade tade po svete.
Jediný rozdiel je v tom, že nie vždy to je vtedy, keď niekto povie hop. V živote sú totiž veci, ktoré majú prioritu. A tí z nás, ktorí majú to šťastie, že nežijú ako starí mládenci, dávajú prednosť rodine a jej potrebám. Inokedy sú to pracovné povinnosti a potom zas finančné dôvody. Samozrejme, stane sa, že niektoré spotterské výlety sa neuskutočnia alebo sa odložia na neskôr, keď to dovolia okolnosti. No dôležité je, vždy mať pred sebou jasne tieto priority zoradené a následne sa snažiť podľa možností si splniť svoje cestovateľské sny.
Mojím snom bolo už v detstve vybrať sa za veľkú mláku a to aj kvôli tomu, aká pestrá je letecká doprava v týchto končinách. Tí starší z nás si pamätajú ešte knižné vydania letových poriadkov od OAG. Ako mladý chalan som v nich listoval takmer dennodenne a hlavne pri amerických letiskách som sa nechápavo pozeral na ohromný počet letov a pre mňa vtedy exotické spoločnosti. Už vtedy som sníval o tom, ako pôjdem do USA fotiť lietadlá. Tento sen sa mi splnil prvý krát ešte v roku 2000, keď som mal možnosť zúčastniť sa slotovej konferencie v Atlante. Zážitok to bol fantastický, no vtedy som ešte nevedel, že to bude na dlhú dobu moja jediná príležitosť fotiť v USA. Po teroristických útokoch na USA v septembri 2001 sa veľmi neodporúčalo behať s fotoaparátom okolo letísk a tak som to pri niekoľkých desiatkach následných návštev radšej ani neskúšal.
V súčasnosti je situácia už iná a spotting je v USA relatívne v pohode. No práve počas posledných 8-9 rokov mi povinnosti doma, na Slovensku, nedovolili len tak behať po svete. Nechať rodinu sedieť doma a vybrať sa fotiť niekam na Floridu jednoducho nie je také jednoduché ako si to niekto predstavuje. A to ma moja rodina v tomto koníčku naozaj podporuje. Niekedy je proste nutné počkať a príležitosť sa naskytne sama. Tá prišla koncom minulého roka v podobe možnosti relokovať sa za prácou do USA. Prekvapivo, celá rodina sa zhodla, že je to super príležitosť, aj keď to znamená opustiť komfortnú zónu a všetko, čo sme vlastne posledných 15 rokov budovali.
A tak po niekoľkomesačnom náročnom období príprav konečne prišiel začiatkom augusta deň, kedy som sa zobudil, nastúpil aj s rodinou do lietadla a na pár rokov sa vydal do sveta. Mojou destináciou a mestom, ktoré budem volať v najbližšej dobe domov, je hlavné mesto štátu Texas, Austin. Po vystúpení z lietadla na medzinárodnom letisku Bergstrom a absolvovaní pasovej a colnej kontroly sa treba pripraviť na kultúrny ale hlavne teplotný šok. Na jedno aj druhé si vraj človek zvykne, aj keď s teplotami nad 40°C v tieni sa zatiaľ neviem stotožniť.
Už počas príletu však moja spotterská duša sledovala, ako by sa tu len dali fotiť lietadlá a čo by sa tu všetko dalo odfotiť. Letisko v Austine nie je žiaden veľký hub, avšak disponuje dvomi paralelnými dráhami a terminálom medzi nimi. Ten praská vo švíkoch, nakoľko Austin, ako mesto, prechádza počas posledných rokov rapídnym rastom a s ním prichádza aj masívny nárast počtu cestujúcich. Kým v roku 1999 letiskom prešlo len 6,6 milióna cestujúcich, v minulom roku to bolo už takmer 16 miliónov a odhad na tento rok je niekde nad hranicou 18 miliónov cestujúcich. Rozmach mesta, či príchod veľkých technologických korporácii samozrejme láka dopravcov otvárať nové linky a tak sa tu udomácnili British Airways, Lufthansa či Norwegian s priamymi linkami z Európy. Z domácich dopravcov tu nájdeme všehochuť - od dominantného Southwestu cez American, Deltu, United až po Frontier, Spirit či JetBlue. Denne sa na letisku uskutočni vyše 500 pohybov, pričom značnú časť tvoria rôzne bizjety.
Aj preto je už schválený master plan do roku 2040 ktorý umožní letisku rásť a zvládať očakávaný nárast premávky. Rozšíriť by sa mal terminál, pribudnúť nový satelit s 32 nástupnými bránami, tretia dráha, cargo terminál, nové parkovacie miesta, všetko za približne 6,5 miliardy dolárov. Kde by sa o takomto rozpočte mohlo snívať bratislavskému letisku? Ale tu v USA a v Texase obzvlášť platí pravidlo Think Big. A tak sa takýmto megalomanským víziám nekladú medze.
Z môjho pohľadu je to super vec a už teraz sa neviem dočkať ako moje nové domovské letisko bude rásť a budem mať čo fotiť. Letisko síce zatiaľ pre spotterov zďaleka nevytvorilo tak ideálne podmienky ako máme v Bratislave, no nie je to ani úplne zlé. Priamo v termináli sa síce nachádza vyhliadková terasa, no fotiť z nej asi nepôjde, nakoľko pletivo ktoré je na nej osadené bráni akémukoľvek fotografovaniu. A tak neostáva nič iné len hľadať miesto niekde pri dráhe. Napriek tomu, že fotiek z Austinu je na rôznych leteckých portáloch relatívne málo, je tu vcelku živá komunita spotterov a práve tá ma usmernila, kde sa pri jednotlivých dráhach nachádzajú dobré miesta na fotenie. Času na fotenie je však zatiaľ extrémne málo a tak voľné chvíle trávim na hlavnej foto pozícii na priblížení na dráhu 17R. Tu síce problémy robia nadzemné rozvody elektriky, no napriek tomu tu je priestor na pár dobrých fotiek.
Systém využitia dráh je až na pár výnimiek dobre predvídateľný. Primárne sa pristáva na dráhu 17R, kde pristáva gro prevádzky a všetky widebody lietadlá. Dráhu 17L využíva predovšetkým všeobecné letectvo, bizjety, niektoré lety prilietajúce z východu, pričom najčastejšie sa jedná o lety Southwestu alebo Delty. Všetko záleží od aktuálnej premávky na dráhe 17R. Jedinou väčšou limitáciou ostáva počasie. Rána sú zahalené hmlovitou oblačnosťou a cez deň je najlepšie ostať sedieť niekde v klimatizovanej budove a nie behať okolo dráhy. Aj v podvečerných hodinách sa teploty držia len tesne pod 40°C, pričom na slnku je to podstatne viac. Spotting je tak zatiaľ reálny len krátky čas medzi 17:00 až 20:00, kedy teploty začnú byť znesiteľné. Jeseň a zima by tu však mali byť veľmi príjemné a spottovať by sa malo dať celý deň.
Ako som spomenul o pár odstavcov vyššie, Austin nie je žiaden veľký hub a prevádzka sa tu relatívne opakuje. Pre mňa tu je zatiaľ všetko nové a zajímavé ale čo je dôležité, nájdu sa tu naozaj výnimočné lietadlá. Jedným z nich je pre mňa MD-10F spoločnosti FedEx. DC-10 ako takú milujem a je ich každým rokom menej, takže som rád že sem FedEx zatiaľ nenasadzuje väčšiu MD-11. Objavujú sa tu samozrejme rôzne logojety, ktorých má neúrekom Southwest ale aj American Airlines. U leteckej spoločnosti Frontier je pre zmenu každé lietadlo vlastne logojet, nakoľko každé má na smerovke vyobrazené iné zviera. Čiže fotiť je čo a keď sa pošťastí, tak sa dá chytiť aj naozaj zaujímavý visitor. Už počas prvých dní sa mi pred objektívom ukázali rôzne zaujímavé lietadlá ako napr. Bae 146 spoločnosti Neptune Aviation Services alebo C130 Coulson Air Tanker.
Austin síce zatiaľ nemôže poskytnúť prevádzku veľkého hubu, ale vie to vyvážiť svojou polohou. Tým, že leží v strede Texasu, je odtiaľto blízko na letiská v Dallase, Houstone či San Antoniu. A to sú už naozaj parádne spotterské destinácie. Okrem nich je tu však aj celá rada malých letísk, kde sa nájdu ďalšie rarity ako rôzne Boeingy 737-200 či staručké DC-9. Hektické prvé týždne v inej krajine mi síce zatiaľ neumožnili sa vydať na spotterský výlet do týchto miest, no v blízkej budúcnosti to určite vyjde. O tom ako to dopadlo sa dočítate v ďalšej časti TexasAviation. Yeehaaa!
