Je tomu takmer 10 mesiacov, čo sa mojím novým domovom stal Texas a musím povedať, že za ten čas som si život v jeho hlavnom meste naozaj obľúbil. Austin je spomedzi veľkých miest v Texase asi to najčudnejšie a ani sa nesnaží tento dojem nijako vyvrátiť. Dokonca si na tom postavilo svoju marketingovú kampaň a oficiálnym mottom Austinu je - Keep Austin weird! Možno aj preto som tu tak dobre zapadol.
Austin je naozaj divné mesto. Už jeho vznik ako taký bol divný - vtedajší víceprezident Texasu bol v tunajších končinách na love bizónov a kolorit krajiny sa mu natoľko zapáčil, že rozhodol o tom, že tu bude stáť budúce hlavné mesto texaskej republiky. Pôvodne sa nové mesto či skôr dedina volalo Waterloo, ale neskôr bolo premenované na Austin po "otcovi Texasu" ktorým bol Stephen F. Austin. V tej dobe bola táto lokalita uprostred ničoho a to, že sa z tohoto miesta malo stať hlavné mesto Texasu sa nepáčilo viacerým vplyvným luďom, primárne bývalému prezidentovi Texasu Samovi Houstonovi. Ten, ako už jeho meno napovedá, chcel aby hlavné mesto ostalo na pobreží Golfského zálivu v meste pomenovanom po ňom.
Keď sa v roku 1839 presunul aj texasský národný archív do Austinu, šlo ho z toho priam poraziť. V roku 1841 ho opätovne zvolili za prezidenta, stanovil si, že zmena hlavného mesta bude jedna z jeho priorít. V roku 1842 počas Texasko-mexickej vojny obsadili mexickí vojaci neďaleké San Antonio, a Sam Houston z obavy že rovnaký osud postihne aj Austin rozhodol o jeho evakuácii a on sám ušiel do Houstonu.
Odtiaľ rozhodol o tom, že kvôli bezpečnosti sa do Houstonu má presunúť aj národný archív, čím by de facto spravil z Houstonu aj hlavné mesto Texasu. Nerátal však s odporom miestnych obyvateľov, ktorí dokonca boli omnoho viac odhodlaní zabrániť presunu archívu z Austinu ako bojovať proti mexickej armáde. Keď už Sam Houston nevidel inú možnosť, vyslal sem skupinu cca 20 mužov, ktorí mali archív pod rúškom tmy potichu odviezť z Austinu. Spozorovala ich však Angelina Eberly, majiteľka neďalekej ubytovne. Tá sa chytila činu, utekala ku kongresu, kde nabila delo a vystrelila z neho na skupinu mužov, ktorí práve nakladali dokumenty z archívu. Tí sa dali s tým, čo mali naložené na útek, no už čoskoro ich dobehli obyvatelia Austinu, ktorí dokumenty navrátili späť do archívu. Austin tak ostal naďalej hlavným mestom Texasu až do dnes. Ponaučením je aj to, že nikdy nechcite nahnevať texasskú ženu, pretože vie bez problémov ovládať delostrelecký kanón.
Austin je aj dnes naďalej tým divným mestom v Texase. Jeho obyvatelia do istej miery odmietajú, aby sa z neho stalo veľkomesto. Potrpia si na jeho kolorit, na malé obchodíky, bary a podporujú omnoho radšej lokálne prevádzky ako veľké korporácie. A s určitou nevôľou sa pozerajú na súčasný neustály príchod nových obyvateľov z iných končín USA do mesta, ktoré ponúka nespočetme veľa pracovných príležitostí hlavne u technologických firiem. Je to asi tak ako u nás Blaváci vs. CP-čkári. Prisťahovalci totiž nechápu inakosť Austinu a snažia sa ho znormalizovať a to je veľký problém. Áno, uznávam, nie je normálne ak jednou z najznámejších postáv Austinu je bezdomovec-transvestita, ktorý sa rád po 6. ulici prechádzal oblečený v tigrovanej podprsenke a tangáčoch. O to menej je normálne ak je to dokonca bezdomovec-aktivista, ktorý sa v glamoróznom ženskom oblečení pripomínajúcom stewardky zo zlatých čias letectva zúčastňoval rokovaní mestského zastupiteľstva. A úplne nenormálne je, že pred svojou smrťou dokonca 3x kandidoval za starostu Austinu a ľudia ho dokonca volili (najlepšie skončil na druhom mieste). Leslieho Cochrana však pozná gro starousadlíkov, asi tak ako v Bratislave každý vie kto bol Schöne(r) Náci.
Čudná je aj naša lokálna komunita spotterov. Tá je organizovane neorganizovaná. Občasné stretnutia s ňou sa dejú na jedinom oficiálnom spotterskom mieste na austinskom letisku, v tzv. rodinnom výhliadkovom areáli. Nie je to žiaden luxus - trávnatá plocha, zo desať parkovacích miest a dva stupienky, z ktorých je možné sledovať prevádzku na východnej dráhe. Miestni spotteri frflali, že ani z toho horného stupienku sa nedá dobre fotiť, pretože na fotkách vidno ostnatý drôt z oplotenia letiska. Našťastie, chlapec z východnej Európy je naučený takéto prekážky prekonávať, na rozdiel od amerických "kolegov". Tí nechápali, keď som si na najvyšší stupienok postavil trojstupňový rebrík, vyliezol naň a problém s prekážajúcim plotom bol vyriešený. Dopadlo to tak, že "starousadlíci" nasadli do áut a utekali do neďalekého Home Depot kúpiť rebríky, s ktorými sa za pol hodinu vrátili.
Ukázalo sa, že minimálne miestni spotteri sú v tomto ohľade dosť leniví. Robia to čo sa im povie a nevymýšlajú ako si zlepšiť podmienky. Proste, tu je jediný oficiálny spot, takéto sú podmienky, nevymýšlajte. A oni naozaj nevymýšlajú. Nikto mi tak nevedel odporučiť vhodné miesta na fotenie na južnej strane letiska a tak som pri severnom vetre na letisko vlastne ani nechodil. Až do momentu, kedy sa do našich končín opäť vybral Donald Trump. Zvýšené bezpečnostné opatrenia a prevládajúci severný vietor ma donútil spraviť si prieskum oblastí južne od letiska a výsledkom bolo hneď viacero výborných miest na fotenie. Tak, ako som vlastne nenávidel premávku za severného vetra, tak ju teraz vyhľadávam. Južný spot pri dráhe 35L je totiž úplne fantastický. Veď posúďte sami.
O zábavu máme postarané návštevami rôznych civilných aj vojenských visitorov a napriek súčasnej kríze pribúdajú aj nové linky. A ak už sa nedeje nič špeciálne, tak sa deje aspoň niečo čudné. O zábavu sa prednedávnom postaral mladý kórejčan, ktorého na dráhe zrazil Boeing 737 spoločnosti Southwest pri pristávaní. Samozrejme, chalan tento čin vykonal úmyselne s úmyslom spáchať sebevraždu. Za areálom letiska sa totiž nachádza tábor bezdomovcov (za ten je považované celé mesto Austin) a zatiaľ neznámym spôsobom sa mladému mužovi podarilo plot prekonať a možnosti prechádzať sa po dráhe tak nestálo nič v ceste. Našťastie, tento incident nespôsobil zvýšené opatrenia proti spotterom no určite sa zapíše ako jeden z najmorbídnejších spôsobov ako odísť z tohto sveta.
Fotenie v Austine, akokoľvek zábavné je, však časom omrzí. Omnoho väčšie pecky v tomto ohľade ponúka napríklad San Antonio. Letisko v San Antoniu je do istej miery limitované dĺžkou dráh a tak sem nepremáva žiadna interkontinentálna linka. Zato tu však vo veľkom robia údržbu lietadiel rôzneho typu. Okrem domácej Omega Air s B707 a DC-10 tu údržbu vykonáva UPS, FedEx, Air Canada a mnohé ďalšie spoločnosti. Raritou bol v uplynulých dňoch napríklad Boeing 777-200 turkmenskej vlády. Zaujímavé su tu aj rôzne nákladné lety so zdravotníckym materiálom - tie vykonal napríklad aj El Al, ktorý sa tu predviedol aj s ich retrojetom. Doma v San Antoniu sú aj ďalšie rarity - napríklad jeden z posledých deviatich letuschopných Grummanov G-159, či súkromný L-39 Albatros.
Texas ponúka však aj kopu ďalších možností ako sa dostať k lietadlám. Zaujímavé sú v tomto hľadisku mnohé menšie letiská. Na nich sa dá dostať bez väčších problémov priamo na plochu a človek si môže užiť niektoré fantastické rarity - napríklad staručký DC-9-15, ktorý som fotil na neďalekom letisku v San Marcos. V Houstone je zaujímavý Ellington, kde sídli aj NASA a je možné odfotiť viacero ich historických lietadiel. Nachádza sa tu aj Lone Star Museum s ich obrovskou zbierkou historických lietadiel, z ktorých značná časť je stále letuschopná. Historické lietadlá sa však nájdu takmer kdekoľvek - pred školami, na detských ihriskách alebo na mnohých malých letiskách - ako napr. DC-3 na letisku vo Fredericksburgu alebo DC-6 na letisku Zuehl. K značnej časti týchto exponátov sa človek s troškou námahy dostane a tak verím, že počas najbližších mesiacov sa mi naskytne príležitosť odfotiť aj Martin 4-0-4 alebo Vickers Viscount, ktoré sú odstavené na letiskách na juhu Texasu. Celkovo je ich v Texase takto odstavených niekoľko stoviek.
Nanešťastie, cestovanie po USA v súčasnosti pre epidémiu Covid-19 nie je také jednoduché. Texas síce je štátom, ktorý ako prvý začal s uvoľňovaním opatrení, no v súčasnosti je už viac ako jasné že k tomuto kroku sa odhodlal príliš skoro. Kým na prelome apríla a mája, kedy sa začalo s uvoľnovaním opatrení, bolo v Texase denne okolo 800-900 nových prípadov, v súčasnosti je ich viac ako 2000 a rekord je vyše 2500 prípadov za deň. Počas posledného týždňa začal rapídne rásť aj počet hospitalizácii a s najväčšou pravdepodobnosťou je to len začiatok väčších problémov ktoré nás tu čakajú v najbližších týždňoch.