Keď sa bavíme o histórii, tak pre nás Európanov znie diskusia o tej americkej minimálne smiešne. Nemožno sa čudovať, veď každý deň v bežnom živote chodíme okolo budov ktoré sú častokrát staršie ako celá história USA a vôbec si to neuvedomujeme. Možno to je ten problém -histórie okolo seba máme tak strašne veľa, že si ju už vlastne nevážime.
Veď oproti Dómu svätého Martina v Bratislave je taký Texaský Capitol v reále novostavba nejakého developera, no napriek tomu je to symbol Texasu na ktorý sa chodia pozerať nielen Američania. Každá malá udalosť ktorá sa v dejinách Texasu udiala má v reále svoj pamätník či múzeum, kde sa môžete dozvedieť viac a hlavne – kúpiť nejaký suvenír. A ľudia húfne prichádzajú a kupujú. Na prvý pohľad sa môže zdať že je to typická americká komercia, ale nie je to tak. Američania majú histórie málo a preto si jú vážia, sú ochotní ju podporiť aj finančne a kúpa suvenírov či zaplatenie vstupného reálne pomáha udržať chod múzeí aj pre ďalšie generácie. Môžeme si síce povedať, že naša história je lepšia, dlhšia, zaujímavejšia, no pravda je hlavne taká, že si ju nevážime a hlavne ju nevieme “predať”.
Ak sa bavíme o histórii USA, musíme spomenúť aj históriu letectva – už len kvôli tomu, že tu všetko začalo, keď bratia Wrightovci absolvovali svoj prvý úspešný let v roku 1903 na pláži v Severnej Karolíne. A nielen tento, ale všetky ďalšie kroky vo vývoji letectva sú s USA nielen späté – nikto totiž neposunul letectvo tak dopredu ako práve Američania.
Azda najväčší krok vred nastal počas druhej svetovej vojny, kedy výrobcovia prichádzali neustále s novými a výkonnejšími modelmi lietadiel, z ktorých sa časom stali legendy. A keďže američania sú na svoje (nielen vojenské) úspechy patrične hrdý, je možné mnohé z týchto lietadiel vidieť dodnes.
A nebavíme sa len o statických exemplároch, ktoré schnú niekde pod horúcim Texasským slnkom. Bavíme sa o reálne lietajúcich lietadlách z prvej či druhej svetovej vojny, ktoré sa od skorých jarných mesiacov vydávajú na túru po celých Spojených štátoch a fanúšikovia letectva tak môžu dodnes vidieť - a hlavne počuť – legendárne lietadlá ako B-17, B-29 či B-24 Liberator. Častokrát sú to posledné letu schopné kusy na celom svete.
No nie vždy existoval záujem zachovať lietadlá ktoré hrali v svetových konfliktoch dôležitú rolu. Po druhej svetovej vojne sa ich letectvo a námorníctvo USA húfne zbavovalo za cenu šrotu alebo ich hneď dávalo zošrotovať. Práve to viedlo v roku 1961 k vzniku Commemorative Air Force. Neziskovú organizáciu založilo pár nadšencov, ktorý si dali za cieľ zachrániť tieto historické lietadlá.
Keď kúpili svoje prvé lietadlo, ktorým bol P-51 Mustang za 1500 dolárov, asi ešte nevedeli že ich zbierka lietadiel sa rozrastie na súčasných vyše 170 kusov, pričom väčšina z nich je v letu schopnom stave. Ak chcete a nemáte hlboko do vrecka, môžete si na mnohých z nich aj zalietať – lístok na 30 minútový let v B-29 vás vyjde od 600 do 1600 dolárov. Ja však k veku týchto strojov mám silný rešpekt a radšej ostávam na zemi, predsa len sa mi to zdá byť bezpečnejšie – ešte stále mám v pamäti pád B-17 pri výhliadkovom lete v roku 2019 kde zahynula posádka a 10 cestujúcich. Bohužiaľ, ďalší B-17 „Texas Raiders“ sa zrútil po zrážke s P-63 Kingcobra len pred pár mesiacmi na leteckom dni v Dallase. To, že Commemorative air force má sídlo v Texase nie je asi úplne náhoda.
V Texase je všetko väčšie a hlavne, je tu kopa peňazí. Bohatých Texasanov je tu veľa a mnohý z nich objavili lásku pre letectvo a históriu, čo znamená, že nie je núdza o finančné dary. A nie len to, mnohí bohatší Texasania, ktorý už majú vilu, garáž plnú luxusných áut a nevedia čo s peniazmi, tak si kúpia svoje vlastné historické lietadlo. A keďže je treba byť videný, tak sa po víkendoch zabávajú tak, že na svojom historickom lietadle lietajú na rôzne zrazy či letecké dni. Pravidlo číslo jedna je – kto má viac nablýskané lietadlo, ten púta najväčšiu pozornosť.
Jeden bohatý Texasan menom Robert L. Waltrip, majiteľ najväčšej siete pohrebníctiev v USA, nahromadil tak veľkú zbierku historických lietadiel, že si hneď založil svoje vlastné múzeum – Lone Star Flight v Houstone. V dvoch hangároch, ktorých plocha je vyše 12 000 m2 sa nachádza azda jedna z najväčších zbierok historických lietadiel v USA. Väčšina z nich je letu schopná a je možné sa na nich zviesť. Samozrejme, príjmy z toho opäť plynú do rozširovania zbierky múzea. Komercia? Nie, len šikovný spôsob ako pokryť náklady na jedno z najlepších leteckých múzeí v Texase.
O kúsok ďalej, ako keby v tieni veľkého múzea je v ošumelom hangári aj múzeum Vietnamskej vojny. Nemá to šťastie, že za ním stojí miliardár a tiež nie je tak “komerčné” ako Lone Star. Chlapi, ktorí sa starajú o zbierku lietadiel z Vietnamskej vojny sú skôr od letectva a nevedia ako na marketing. Zato sú to “srdciari” a veľmi radi sa s návštevníkmi pustia do diskusie. Jeden z mechanikov, keď zistil, že som zo Slovenska ma hneď chytil za ruku a ťahal do neverejnej časti, kde stál Mig-21UM s ruskou hviezdou na smerovke. Po bližšej inšpekcii však vyšlo najavo, že sa jedná o bývalý Československý Mig-21 ešte s originál nápismi v češtine. Zároveň musím konštatovať, že toto bol počas celého trojročného pobytu v USA jediný človek, ktorý hneď vedel kde je to “Slovensko” a odkiaľ sa vzalo.
A aj keď veľké múzeá v Houstone či Dallase majú najväčšie zbierky, najkrajšie zážitky sú práve z tých malých lokálnych letísk, kde sú malé múzeá či hangáre plné techniky. Všetko tu funguje len na dobrých vzťahoch s pilotmi a mechanikmi. Stačí sa poznať s tými pravými a všetky dvere sú otvorené. Dostať sa fotiť na plochu letiska, na vežu je rovnako malý problém ako vybaviť nočné fotenie B-29 a Liberatora.
Vo vyrátavaní múzeí letectva v Texase a jeho okolí by som mohol písať ešte na ďalších 10 strán. Za zmienku stojí určite lietadlová loď USS Lexington, hangáre Commemorative Air Force v Dallase a San Marcos, ale aj menšíe múzeum v Amarille a Burnete. Mimo Texasu stálo za návštevu múzeum v meste Pueblo v Coloráde, či pamätník USS Alabama v Mobile. Samozrejme, je toho omnoho omnoho viac, ale viac sa sem toho nateraz nezmestí.
Čo sa sem zmestí je konštatovanie enormnej hrdosti američanov na svoju históriu. Ako som spomínal, majú jej málo, ale vedia sa o ňu starať, vedia ju predať. Každé múzeum je dostatočne financované, teší sa návštevnosti aj kvôli tomu, že pravidelne usporadúvajú zaujímavé podujatia či vlastné letecké dni, ktoré lákajú tisíce návštevníkov. Rodičia sem prichádzajú s deťmi aby ich niečo naučili, niečo na čo budú hrdí.
Musím povedať, že sa od nich máme čo učiť. Naše múzeá bojujú s nedostatkom financii a do istej miery aj nízkou návštevnosťou. Zďaleka to nie sú také ťaháky ako v USA - čo do istej miery je pochopiteľné, keďže musia bojovať o pozornosť s ostatnými historickými pamiatkami, ktorých máme dosť. No je ťažké počúvať, že múzeum v Košiciach ledva nájde financie na prístrešok alebo že vandali ničia Fokker 100 v Slavnici, ktorý sa podarilo zachrániť pred zošrotovaním chalanom z Airliners.sk. Aj preto, keď nabudúce pôjdete okolo niektorého z našich múzeí, tak sa zastavte. Aj u nás je na čo pozerať.