Aj keď názov dnešného trip reportu je samozrejme nadnesený, sčasti vyjadruje moje presvedčenie o tom, že ak sa seriózny spotter chce vypraviť niekam v rámci Európy a vidieť pritom pestrú mozaiku lietadiel, Antalya by určite mala byť v prvej trojke jeho možností. Písať o tom, aké sú najväčšie európske letiská (typu Frankfurt, Londýn-Heathrow, Amsterdam či Paríž-CDG) atraktívne pre spottera, by bolo asi zbytočné. Ročne lákajú tisíce spotterov z celého sveta na svoj mix hlavne veľkokapacitných lietadiel. Vďaka svojej vysokej vyťaženosti však nie sú práve najvhodnejším cieľom, ak si chceme nafotiť pestrý mix charterových dopravcov. V samotnej kontinentálnej Európe už o pestrom mixe v podstate ťažko hovoriť, nakoľko postupnými krachmi, fúziami a odpredajmi je dnes európska charterová scéna dominovaná možno dvoma desiatkami veľkých hráčov, z ktorých mnohí ešte navyše patria do jednej skupiny a „pýšia“ sa teda aj podobným sfarbením. Ak spotter túži po pestrosti, musí sa vydávať na často odľahlejšie a z pohľadu spottingu menej „pohodlné“ letiská, ako napr. Antalya.
O možnostiach a nástrahách fotografovania v Antalyi som sa zmieňoval už vo svojom prvom reporte. Hlavné dovolenkové letisko Turecka je vďaka množstvu charterových letov v lete ľahko dostupné aj pre Slovákov, problém je v tom, že väčšina našimi cestovnými kanceláriami ponúkaných resortov sa nachádza niekoľko desiatok až stoviek kilometrov od Antalye, preto sa spotter musí spoľahnúť na požičané auto a pomerne dlhú jazdu za svojím koníčkom alebo sa vypraviť do Antalye na vlastnú päsť. Treba však mať na pamäti, že fotografovanie na letiskách v Turecku nie je tolerované, a pri svojom koníčku si treba počínať s veľkou opatrnosťou a vyhnúť sa praktikám bežným v civilizovanej Európe, teda státiu priamo pri plote letiska, nehovoriac už o nejakom použití rebríka. Takéto počínanie okamžite vyvolá neželanú pozornosť bezpečnostných zložiek, ktoré vás v lepšom prípade vykážu z miesta a opakovať svoj pokus nie je najrozumnejšie. Preto treba preferovať odľahlejšie miesta ďalej od plota letiska, kde spotter nie je v priamom dohľade z perimetra letiska. Aj tu som sa však v posledných dvoch rokoch stretol s tým, že už aj časť bežného domáceho obyvateľstva (ktoré samozrejme nehovorí inak ako turecky) nejaví veľké pochopenie pre naše hobby a je schopná zavolať políciu.
Ako som teda naznačil, napriek týmto sťaženým podmienkam sa snažím navštevovať Antalyu za účelom spottingu každý rok a v posledných dvoch rokoch som mal oproti bežným spotterom výhodu v tom, že sa mi podarilo vďaka miestnym kontaktom vybaviť si povolenie na fotografovanie na ploche letiska. Získať toto povolenie pre bežného smrteľníka je prakticky nemožné, potrebný je „domáci partner“, ktorý pozná pomery a je ochotný „obehať“ 5 rôznych subjektov a získať od nich potrebné pečiatky. Tento proces je značne zdĺhavý, nakoľko niekto z uvedených je zaručene mimo kancelárie, na tureckom čaji alebo obede, no a pre moslimskú mentalitu je typické, že si o veci musia aj trochu pohovoriť, takže v konečnom dôsledku zaplatenie symbolického poplatku je už len povestnou čerešničkou na torte. Ak však vy a hlavne váš turecký partner, ktorého ste poctili touto úlohou, vydrží, odmenou je v turečtine písaný dokument s pečiatkami všetkých bezpečnostných zložiek antalyjského letiska, ktorý mi umožnil nielen bezproblémový vstup na plochu a fotografovanie na nej, ale účinkuje aj na prípadných nepriateľsky naladených domácich obyvateľov v okolí letiska alebo na nimi privolanú policajnú hliadku. Aj vďaka tomu sa mi za posledné dva roky podarilo v Antalyi zachytiť aj lietadlá, ktoré by mi inak „ušli“.
Na rozdiel od iných letísk so silnou charterovou sezónou v Antalyi nie sú typické „nemecké“, „anglické“ alebo „ruské“ dni, každý deň v týždni prináša niečo zaujímavé. Najfrekventovanejší sa samozrejme javí víkend, ale v žiadny deň v týždni nepríde spotter skrátka. Antalya je letisko s čulou nočnou prevádzkou, takže časť letov vám zaručene „uletí“, ale aj tie cez deň sú v porovnaní so zvyškom Európy veľmi zaujímavé, nakoľko prinášajú zdravý mix spoločností z východnej i západnej časti Európy, pretkaný prakticky všetkými tureckými charterovými dopravcami a občas nejaký ten stroj z Blízkeho východu alebo väčší či menší bizjet. Rána do 10:00 sú spravidla najzaujímavejšie na lietadlá z bývalého Sovietskeho zväzu, aj keď dnes už bohužiaľ 95% z nich tvoria stroje západnej výroby, mnohé z nich však inde v Európe neuvidíte. V neskoršom ráne a predpoludním nasledujú spravidla vo väčšej miere lety zo západnej Európy, s prevahou Nemecka a Škandinávie, v menšej miere Benelux a Veľká Británia. Počas obeda, keď je slnko v najhoršej polohe (vzhľadom na orientáciu dráh sever-juh), našťastie nie je prevádzka obzvlášť zaujímavá, dominujú najmä domáci dopravcovia. Všetko sa znovu rozbieha nanovo cca po 15.hodine, kedy začínajú pristávať druhé rotácie z východnej a strednej Európy a tak to pokračuje až do západu slnka.
Vzhľadom na polohu letiska medzi morom a kopcami je smer lietania menený aj niekoľkokrát denne. Ráno sa prakticky výhradne pristáva od mora (z južného smeru), okolo poludnia sa vietor a smer lietania obráti a k ďalšej zmene dochádza tesne pred západom slnka. Obe tieto zmeny však môžu byť v jednotlivých dňoch značne rozdielne časované, čo niekedy môže spôsobiť sklamanie pri náhlej zmene smeru lietania pred očakávaným príletom niečoho zaujímavého. Druhým problémom je použitie konkrétnej dráhy na pristátie/štart. V minulosti prakticky všetky pristátia od juhu smerovali na dráhu 36C (v podstate „ľavá“ dráha, nakoľko 36L sa nepoužíva na civilnú prevádzku) a výnimku tvorili jedine „widebodies“ Transaera, pristátia od severu zase smerovali prevažne na 18L (s výnimkou niektorých vnútroštátnych letov na 18C, odkiaľ to majú bližšie k vnútroštátnemu terminálu). V posledných rokoch sa však systém zmenil a dnes už vlastne ani nejaký pevný systém nefunguje a dráhu na pristátie treba odhadnúť podľa práve aplikovaných praktík v danom dni. Nakoľko fotografovanie vzletov je vzhľadom na zákaz fotografovania v okolí perimetra letiska prakticky nemožné, môže to viesť ku sklamaniu z toho, že vám niektorý let na pristátie „utečie“.
Ale aj napriek tomu je Antalya určite najzaujímavejším charterovým letiskom v Európe. Treba však mať trochu odvahy a venovať veľkú pozornosť svojej „nenápadnosti“. Po predchádzajúcich skúsenostiach s využitím taxíkov som zistil, že výhodnejšie aj pohodlnejšie je požičať si auto, nakoľko presuny okolo letiska sú pomerne vzdialené a zohnať taxík na odľahlých miestach je takmer nemožné. No a peší pochod v 35-40 stupňoch, ktoré sú v letných mesiacoch v Antalyi úplne bežné, tiež nie je zrovna prechádzkou ružovým sadom. Prevádzka na tureckých cestách je síce plná chaosu a nedodržiavania pravidiel, avšak pri zvýšenej opatrnosti (často „odmenenej“ trúbením domácich) a pri neustálom zvyšovaní agresivity na našich cestách sa bohužiaľ naši vodiči musia stále menej aklimatizovať na miestne podmienky. Lacné turecké požičovne ponúkajú autá od cca 30 EUR na deň, väčšinou systémom prázdna nádrž na začiatku i na konci a nad spôsobom odovzdávania a preberania vozidla sa netreba príliš zamýšľať európskym pohľadom, ale pri dostatočnej obozretnosti a akceptovaní miestnej mentality je proces zvládnuteľný. Len na záver dodám, že fotografie k tomuto reportu pochádzajú z roku 2011, novšie z tohto roka ešte nemám spracované.