Skôr než sa pustím do samotnej reportáže, dovolím si vás uistiť, že predmetom tohto článku je skutočne spotterský výlet do Moskvy v roku 2011. Nie je to tým, že by som z dlhej chvíle chcel vyťahovať z archívu takmer zabudnuté veci. Permanentný nedostatok času a snaha stihnúť veľa aktivít a zároveň chuť a možnosť cestovať čo najviac ako sa len dá spôsobujú, že v spracovaní mojich fotografií mám pomerne veľký sklz, a tak až teraz sa mi podarilo dokončiť prácu na fotografiách z augusta 2011. Pre niekoho nepredstaviteľná vec, napríklad Maroš „musí“ spracovať fotky z výletu ešte v ten večer, mne to časové možnosti a množstvo fotiek z početných výletov proste nedovolia, ale tento handicap má aj svoje čaro. Po viac ako roku je krásne si nad fotkami spomínať, čo všetko som na tom či onom výlete zažil. Za mnohými fotkami sa skrýva nejaký príbeh, vybavia sa mi okolnosti, spoločnosť ľudí, s ktorými som trávil čas a je to mnohokrát príjemné spomínanie. Obávam sa, že pri takom množstve fotiek by som sa k tým starším už možno nikdy nevrátil, takto poteším svoje oko i dušu hneď dvakrát, raz keď som na výlete samotnom a druhýkrát pri ich spracovávaní s veľkým časovým odstupom. Istou daňou za takýto sklz je ale skutočnosť, že tieto fotografie sú zhotovené ešte starším a menej kvalitným fotoaparátom ako používam dnes. Toľko na vysvetlenie na úvod.
Moskva a Rusko. Pohľad našincov na toto mesto a krajinu môže byť diametrálne odlišný, od takmer zbožňovania až po nechuť po čomkoľvek ruskom. Bez ohľadu na cítenie toho-ktorého človeka však asi každý prizná, že Rusko tu proste je a je a bude veľkým hráčom na svetovom poli. To je proste fakt, ktorý sa nedá odškriepiť. Z pohľadu civilného letectva bolo Rusko (resp. bývalý Sovietsky zväz) dlhé desaťročia krajinou, kde všetko (od letiskových schodov počínajúc až po vojenské transportné lietadlá) nieslo nápis Aeroflot. V kombinácii s nepoužiteľnými fotoaparátmi a zákazom fotografovania na sovietskych letiskách to bola pre našinca krajina spottersky nevyužiteľná. Po zmene režimu a rozpade Sovietskeho zväzu sa v Rusku vynorili stovky menších či väčších dopravcov, ktorí začali do krajiny lákať spočiatku spotterských dobrodruhov alebo skôr tých, ktorí vďaka práci v leteckých spoločnostiach mali možnosť fotografovať tam priamo na apronoch. V Rusku sa totiž dodnes všetko najlepšie rieši cez známosti, takže ak mal niekto známeho napr. ako zástupcu leteckej spoločnosti, ten dokázal vybaviť potrebné „bumážky“. Ja som bohužiaľ nepatril ani do jednej skupiny a dnes si „búcham hlavu o stenu“, že som napríklad pred 10-15 rokmi sedel takpovediac „doma za pecou“ a neustále čakal na to, že niekto so mnou pôjde niekam na výlet, lebo vždy je lepšie, veselšie a aj lacnejšie ísť dvom ako samému. Lenže roky utekali a všetci v mojom okolí mali rok čo rok milión dôvodov, prečo nemôžu, možno o rok... Dnes viem, že som čakať nemal... Stovky Tupolevov, Iljušinov, Jakovlevov a Antonovov potichu zmizli ako sneh na jar a než som sa presvedčil, že na kamarátov sa čakať vždy nedá a neoplatí, ruské civilné letectvo ovládli Boeingy a Airbusy. Pestrosť spoločností sa rokmi znižovala, sfarbenia strácali na atraktívnosti, na druhej strane aj v Rusku sa spotterstvo stalo populárnym koníčkom a dnes sú aj na mnohých letiskách zvyknutí na to, že ten kto fotografuje za plotom nemusí byť apriori terorista.
Ale lepšie neskoro ako nikdy, povedal som si začiatkom roku 2011 a už som sa tejto myšlienky nepustil. Donútila ma k tomu žalostná unifikácia lietadlových parkov v Európe, keď aj na tých najväčších letiskách vidíte stovky tých istých lietadiel, či už typov alebo sfarbení. Preto sa náročnejší spotter musí obzerať inam a Rusko bola jasná voľba. Napriek vyššie opísaným negatívnym javom, v Rusku stále ešte lieta niekoľko desiatok starších sovietskych typov lietadiel, ktoré môjmu oku a uchu lahodia najviac, a ktoré v Európe prakticky nestretneme vôbec. Rozhodol som sa teda spojiť spotterský výlet s termínom konania leteckej výstavy MAKS, ktorá sa koná každý nepárny rok na letisko Žukovskyj na východ od Moskvy, termín teda padol na august 2011. V predstihu som si za skvelých 125 EUR kúpil spiatočnú letenku, a to na nočný resp. skorý ranný let, aby som na maximum využil svoj čas pobytu v ruskej metropole. Získanie víza nepredstavuje zásadnú komplikáciu, treba mu len venovať trochu času a nejaký peniaz navyše, dá sa vybaviť priamo na veľvyslanectve alebo cez rôzne cestovné kancelárie. Spotting v Moskve však má mnoho špecifík, o ktorých som sa dozvedel od mojich kamarátov a známych, ale ktoré som zažil aj na vlastnej koži.
V prvom rade si treba uvedomiť, že Moskva je obrovské mesto. Nie nadarmo je jeho sieť metra najdlhšia na svete. To, čo u nás znamená „za rohom“, je v ruských pomeroch trochu iný pojem. Moskva je však predovšetkým drahé mesto, veľmi drahé mesto. Drahé je tam najmä ubytovanie v hoteloch, taxíky, lacný nie je ani prenájom auta. Nakoľko som sa do Moskvy vybral sám, prenájom auta neprichádzal do úvahy, a to nielen z finančných, ale aj z orientačných dôvodov. Toto veľkomesto je okrem svojich rozmerov známe aj permanentnými dopravnými zápchami, najmä v okolí diaľničného okruhu MKAD. Auto je síce skvelý pomocník ako sa dostať k dráhe, avšak pri ceste z hotela ho metro mnohokrát predčí. Nakoľko Moskva má niekoľko veľkých letísk a všetky sú umiestnené na opačných koncoch mesta, nedá sa ani zvoliť vhodný hotel v blízkosti letiska, lebo čo bude blízko k jednému letisku, bude enormne ďaleko k ostatným. Na všetky letiská síce dnes premávajú aj vlaky, ktoré sú pomerne rýchle, dovezú vás však do terminálu, ktorý je z hľadiska spottera spravidla nepoužiteľný. Preto som volil hotel, ktorý je situovaný na okraji širšieho centra Moskvy, s priamym vchodom do metra, a voľba bola jednoznačne správna. Aj tak sa však treba obrniť trpezlivosťou, nakoľko cesta na ktorékoľvek letisko kratšia ako 1,5-2 hodiny je prakticky nemožná. Ruské metro jazdí rýchlo, avšak stanice sú od seba vzdialené aj 4-5 minút, no a po prestupe treba ešte počítať s dopravou autobusom alebo typickým ruským dopravným prostriedkom – maršrutkou (číselne označený mikrobus, jazdiaci po pevnej trase, avšak ochotný zastaviť aj po trase, možno za menší „bakšiš“). Maršrutky sú však drahšie ako bežný autobus alebo metro a spôsob jazdy je niekedy typický ruský...
Pre prípadný spotterský výlet do Moskvy je treba počítať prinajmenšom s jedným týždňom, najmä ak je jeho súčasťou napríklad návšteva výstavy MAKS. Výletu treba venovať dlhšiu prípravu, naštudovať si trasy autobusov (ruština je samozrejme veľkou výhodou), prípadne skontaktovať domácich spotterov, ktorí sú veľmi priateľskí a mnohokrát ponúknu spoločnosť na fotenie. Zároveň treba mať na pamäti, že hoci fotografovanie na civilných letiskách v Rusku nie je zakázané, dlhoročná minulosť tejto krajiny nabáda k väčšej miere diskrétnosti ako v Nemecku či Holandsku. „Zavesiť“ sa na rebríku na plot nie je práve najšťastnejší nápad... Vhodnejšie je voliť miesto na priblížení na pristátie, pokiaľ možno mimo dohľad bezpečnostných zložiek letiska. Najsenzitívnejšie z tohto pohľadu je letisko Vnukovo, nakoľko je na ňom situovaná vládna letka, ktorej lietadlá lietajú prakticky každý deň a v prípade letu niektorého z vysokých štátnych predstaviteľov platia zvýšené bezpečnostné opatrenia. Naopak najpriateľskejšie k spotterom je letisko Domodedovo, kde okrem relatívne pokojného fotografovania pri plote (resp. skôr múre) môžete mať šťastie aj na tzv. „spotterský deň“, ktorý letisko usporadúva niekoľkokrát ročne pre domácich, ale niekedy aj zahraničných fotografov. Spočíva v asi 2-hodinovej exkurzii po ploche letiska, počas ktorej sprievod zavedie spotterov na odstavné plochy a do blízkosti obidvoch dráh, kde možno vždy v pokoji niekoľko desiatok minút fotografovať. Hlavný apron pri termináli je bohužiaľ vylúčený, ale aj tak sa pri takejto návšteve podarí zachytiť zaujímavé kúsky a veľkú časť aktívnej prevádzky letiska v danom období.
Toľko na úvod, v ďalšej časti Trip reportu sa budem venovať návštevám jednotlivých letísk.