V minulej prvej časti Trip reportu som uviedol základné fakty o mojom historicky prvom spotterskom výlete do Moskvy v auguste 2011. Ako som už spomínal, zámerne som zvolil nočný let na trase Viedeň-Moskva (a naspäť opäť skorý ranný let Moskva-Viedeň), aby som čo najviac využil čas strávený v Moskve na svoje aktivity. Nejaká tá hodina chýbajúceho spánku sa dá dospať, na druhej strane priletieť do Moskvy večer a odlietať z nej počas dňa znamená vzhľadom na časový posun, cenovú úroveň ubytovania v ruskej metropole a enormné vzdialenosti na letiská len zbytočné náklady navyše bez akéhokoľvek osohu.
Našťastie z letiska Domodedovo jazdia tzv. „maršrutky“ (teda mikrobusy s pevnou trasou zastavujúce aj na požiadanie) aj počas noci. Preto som po svojom prílete ešte v nočných hodinách zamieril do svojho hotela na okraji širšieho centra Moskvy, relatívne blízko k letisku Domodedovo, aby som sa „zbavil“ nepotrebnej batožiny a mohol sa so začínajúcim ránom vydať na svoj prvý spotterský deň.
Svoj pobyt som načasoval tak, aby som mohol navštíviť aj leteckú výstavu MAKS. Nakoľko predpoveď počasia bola na piatok z celého víkendu najlepšia a taktiež som očakával nižšiu návštevnosť na leteckom dni v piatok ako počas víkendu, dostal sa MAKS na program hneď v prvý deň môjho pobytu. Výstava MAKS (alias Moskovský aerokozmický salón) sa koná každé dva roky na základni Žukovskyj / Ramenskoje, juhovýchodne od Moskvy. Dostať sa tam dá rôznymi spôsobmi, autom, autobusom či vlakom. Nakoľko autom som nedisponoval, autobus mi miestni kamaráti neodporúčali z dôvodu častých dopravných zápch, zvolil som vlak. Najjednoduchším spôsobom je dostať sa metrom na Kazanskú stanicu a odtiaľ nájsť správnu „električku“ (rozumej elektrický vlak, ktorého výrobu snáď spúšťal ešte slávny Josif Vissarionovič Džugašvili). Napriek úctyhodnému veku bola „električka“ schopná celkom slušného pohybu a asi po hodine ma dav vytlačil na nástupišti „Platformy Otdych“. Už vtedy mi bolo jasné, že napriek skorému odchodu z hotela (6:00 h ráno na prvé metro) môj sen o príchode na výstavisko medzi prvými zostane navždy iba snom... Vzdialenosti sú tu proste obrovské. Už na nástupišti nás čakala prvá „bezpečnostná kontrola“, pozostávajúca z vizuálnej kontroly tašiek – skutočne účinné opatrenie. Potom nastúpila ďalšia etapa, pomalá cesta pristavenými autobusmi na samotnú základňu. Tam bolo treba vystáť ďalší rad na vstupenky a následne už štandardnú bezpečnostnú kontrolu a konečne som sa ocitol v priestore aerosalónu.
Pohľad na statickú ukážku so stovkami ľudí ma presvedčil, že tam sa už veľmi ponáhľať nemusím, a tak som spočiatku dal prednosť okraju plochy, kam z času na čas doroloval nejaký špeciál s hosťami na výstavu. Potom som sa predsa len vydal krížom cez statickú ukážku, ktorá bola bez diskusie veľmi zaujímavá, s desiatkami civilných i vojenských typov. Bohužiaľ, množstvo ľudí znemožnilo niektoré exponáty slušne vyfotiť, iné boli zasa postavené tesne vedľa seba, tak ako to na podobných akciách býva zvykom. Statická ukážka je neskutočne dlhá, ale oplatilo sa ju prejsť celú. Potom som v skratke „prebehol“ niektoré výstavné stánky a následne sa vrátil na okraj statiky, kde sa dali celkom slušne vyfotografovať niektoré exponáty počas ťahania na letovú ukážku alebo po nej. Mňa samozrejme zaujímali výhradne civilné lietadlá, preto som samotnej leteckej show, ktorá začala pred poludním, nevenoval plnú pozornosť, ale pre fanúšika vojenských lietadiel by bola určite zaujímavá. Nevýhodou je, že priestor pre divákov je na sever od vzletovej a pristávacej dráhy, a tak diváci v podstate pozerajú do slnka. Aj preto som sa radšej venoval občasnému fotografovaniu pohybu na statickej ukážke. Po príjemne strávenom dni som sa ešte pred nastúpením do pristavených autobusov prešiel po odstavnej ploche, ktorá je už mimo areálu aerosalónu, ale nikomu nevadilo, že sa po nej prechádzam, a vyfotil som si niekoľko odstavených civilných strojov. Bohužiaľ, do priestorov hangárov a ďalších odstavných plôch, na ktorých som z diaľky obdivoval desiatky chvostov Jakovlevov a Antonovov, sa z dôvodu prítomnosti stoviek uniformovaných príslušníkov ozbrojených zložiek dostať nedalo. Potom už nasledovalo známe trio v obrátenom poradí: autobus, preplnená „električka“ a metro do hotela.
Nasledujúce víkendové dni boli bohužiaľ poznačené škaredým počasím, ktoré vrcholilo v nedeľu. Pri pohľade na televízne zábery z MAKS-u, kde diváci trávili čas s dáždnikmi nad hlavami, som bol rád, že som výstavu navštívil počas takmer slnečného piatku. V sobotu sa však konal spotterský deň na letisku Domodedovo. Ako som už spomínal, toto letisko organizuje niekoľkokrát do roka 2- až 3-hodinú exkurziu pre spotterov, zväčša domácich, ale pri takýchto príležitostiach aj zahraničných. A tak som sa pred obedom stretol v termináli s ďalšími účastníkmi a po nevyhnutných formalitách a kontrolách sme v pripravených autobusoch vyrazili po letiskových plochách. Počasie spočiatku vôbec neprialo, bolo úplne zamračené, ku koncu sa našťastie na pár okamihov ukázalo aj trochu slnka, takže akcia nakoniec nedopadla tak zle ako kuvikala predpoveď. Organizátori nás povozili po všetkých okrajových plochách letiska, kde sú odstavené desiatky lietadiel medzi letmi alebo na údržbe, na väčšine miest sme mohli zastaviť, vystúpiť a fotografovať čo nám srdce ráčilo. Jedinými nedostupnými plochami, cez ktoré sme mohli len prejsť, bol hlavný apron s práve odbavovanými lietadlami a skladisko vyradených lietadiel, ktoré sa nachádza uprostred areálu letiska medzi oboma dráhami. Pár desiatok minút sme strávili aj pri jednej z rolovacích dráh, kde sme mohli fotografovať lietadlá taxujúce na vzlet. Vydarená spotterská akcia, pokazená iba väčšinou nepriaznivým počasím... Po jej skončení bol čas odobrať sa na hotel, opäť pokazené počasie napokon k ničomu inému ani nelákalo. Nedeľa bola, čo sa počasia týka, ešte horšia, a tak som absolvoval „povinnú jazdu“ po najznámejších moskovských turistických atrakciách. Našťastie to bol posledný škaredý deň môjho pobytu a v nasledujúcich dňoch už počasie ukazovalo iba svoju prívetivú stránku.
Zostávajúce štyri dni som si rozdelil na náštevy 3 hlavných moskovských letísk. Prvého 1,5-dňa som strávil na Šeremeteve. Toto letisko je z pohľadu spottera asi najmenej zaujímavé, nakoľko na ňom dominuje Aeroflot a bežne európske letecké spoločnosti, avšak oplatí sa ho navštíviť kvôli niekoľkým zaujímavým návštevníkom. Lieta sem napríklad pravidelne B.727 Iran Air či A.310 Ariana, základňu tu má Pohraničná služba so svojimi IL-76 a AN-72, zaujímavá je aj TU-204C DHL či niekoľko ďalších strojov. Lákala ma aj vtedy ešte lietajúca low-cost aerolinka Avianova (a vzhľadom na jej neskorší krach som dobre urobil). Nakoľko počas môjho pobytu vial prevažne východný vietor, lietalo sa v smere dráhy 07, pričom severnejšia dráha bola vyhradená pre pristátia a južnejšia pre vzlety. Pozícia je tu tak trochu v „údolí“, takže lietadlá letia v trochu nepriaznivejšom uhle, ale je dobre dostupná asi 15-minútovým šľapaním zo zastávky autobusu na Šeremetevskom šosse. Počas druhého dňa som sa po prílete očakávaného Iran Airu premiestnil na letisko Vnukovo, pričom som využil pohostinnosti prenajatého auta štvorice nemecko-rakúskych spotterov, s ktorými som sa zoznámil už na Domodedove a ktorí sa stali mojimi spoločníkmi počas zvyšku pobytu. Tu treba podotknúť, že presun medzi akýmikoľvek dvoma moskovskými letiskami prostredníctvom MHD je časovo veľmi náročný, v podstate v rozsahu 2 až 3 hodín, takže je lepšie zostať počas celého dňa na jednom letisku, alebo zvoliť na presun čas, kedy je slnko v nevyhovujúcej polohe.
O fotografovaní na letiskách Vnukovo a Domodedovo, ako aj o návšteve základne Čkalovskyj v nasledujúcej tretej časti Trip reportu.