V dnešnej časti dokončím rozprávanie o mojom prvom spotterskom výlete do Moskvy v auguste 2011. Po návšteve výstavy MAKS, oficiálnom spotterskom dni na ploche letiska Domodedovo a po úspešnom fotení na priblížení na Šeremeteve som posledné tri dni strávil klasickým „záplotovým“ spottingom na dvoch zvyšných veľkých letiskách Vnukovo a Domodedovo. V tejto súvislosti treba podotknúť, že štvrté z „veľkých“ moskovských letísk, letisko Bykovo, bolo pred pár rokmi uzavreté a dnes slúži napr. na parkovanie áut pri veľkých akciách akou je MAKS.
Zaujímavé je, že na jeho ploche sa stále nachádza niekoľko dopravných lietadiel v rôznom štádiu kompletnosti, ktorých osud je však viac-menej jasný. V súčasnosti existujú plány o možnom sprístupnení letiska Ramenskoje-Žukovskyj pre civilné komerčné lety (v prvej etape najmä nákladné), to je však ešte prinajlepšom hudba budúcnosti.
V okolí Moskvy sa nachádzajú ešte aj ďalšie letiská, napr. Ostafjevo alebo Mjačkovo. Ostafjevo slúži najmä ako základňa spoločnosti Gazpromavia, avšak prevádzka na ňom je minimálna a pokiaľ sa niekomu nepošťastí cez dobré kontakty dostať sa na jeho plochu, nemá význam sa k nemu ani vypraviť. Podobne aj u letiska Mjačkovo, ktoré slúži najmä malému lietaniu, nachádza sa tu však aj celá plejáda starších vrtuľových typov (najmä Antonovov), ktoré by iste pre spottera ako ja boli zaujímavé, avšak bez vstupu na plochu (jedine „po známosti“) to nemá význam.
Preto moje kroky smerovali prednostne na letisko Vnukovo, ktoré sa nachádza na západ od Moskvy a zohráva stále významnejšiu úlohu v leteckej doprave. Niekoľko európskych spoločností (napr. Lufthansa, Germanwings, Turkish Airlines a pod.) sem premiestnili alebo pridali svoje lety, avšak hlavným dôvodom návštevy sú určite predovšetkým domáce spoločnosti, ktoré na Vnukove ponúkajú relatívne najväčší podiel starých sovietskych typov spomedzi trojice hlavných letísk. Dominantným dopravcom je tu UTair, ktorý na Vnukove zaviedol „hub and spoke“ systém, takže jeho lietadlá pristávajú a odlietajú v niekoľkých vlnách denne a poskytujú tak dobré možnosti na prestup, okrem iného aj pre cestujúcich z/do Bratislavy. Okolo 9.hodiny ráno tak možno zaznamenať aj 30 pristávajúcich lietadiel UTair-u za sebou, našťastie rozmanitosť ich lietadlového parku je ešte stále dosť veľká a tak sa spotter až tak nenudí. Ďalšími významnými hráčmi na Vnukove sú Yakutia Airlines, Gazpromavia či Transaero, až do odobratia licencie aj Red Wings. Ich lety sú občas „prešpikované“ inými spoločnosťami a Vnukovo slúži aj ako hlavné letisko pre business aviation, čo v prípade Ruska stále ešte môže okrem Falconov, Embraerov či Gulfstreamov znamenať aj nejaký ten TU-134 alebo JAK-40.
Lahôdkou i problémom Vnukova súčasne je sídlo vládnej letky spoločnosti Rossija. Na jednej strane jej prevádzka prináša prakticky denne pohyby rôznych typov lietadiel, a to nielen vo farbách Rossije, ale aj nákladných IL-76, ktoré privážajú a odvážajú rôzny náklad v súvislosti s cestami vládnych predstaviteľov. Samozrejme, ich časy príletov a odletov nie sú nikde publikované, ale domáci spotteri o nich často dopredu vedia a ich frekvencia je tak vysoká, že už len dvojdňový pobyt na Vnukove určite nejaký ten let tohto charakteru prinesie. Na druhej strane je jasné, že takéto lety, najmä ak je na palube niektorý z vládnych predstaviteľov, prinášajú zvýšenú bezpečnostnú ochranu zo strany ozbrojených zložiek, ktorá robí spotterom život zložitejším. Na ruských letiskách, snáď s výnimkou Domodedova, stále platí, že je lepšie sa zdržiavať ďalej od letiskového plota (alebo múru), avšak na Vnukove môže byť v prípade takýchto letov prítomnosť spotterov aj na vzdialenejších miestach predmetom neželanej pozornosti ozbrojených zložiek. Situácia nie je v žiadnom prípade nebezpečná, avšak zvýšená miera diskrétnosti a zvolenie pozície, ktorá nie je viditeľná z hlavných ciest, zníži riziko prípadného vykázania spottera. Počas môjho pobytu v Moskve bola na Vnukove v prevádzke iba jediná RWY 01/19, druhá dráha bola úplne odstránená a bude prakticky postavená nanovo. Z pohľadu spottera to značne uľahčilo situáciu, nakoľko všetky pristátia boli realizované iba jedným smerom, v mojom prípade vo všetkých prípadoch na RWY 01. Na oboch koncoch tejto dráhy sa nachádzajú miesta, z ktorých sa dá dobre fotografovať, podľa môjho názoru je však smer 01 pre spottera lepší. Dostupnosť mestskou dopravou je však zasa jednoduchšia k dráhe 19, avšak pri troche študovania internetu a znalosti ruštiny sa aj k prahu 01 dá dostať aj bez auta.
Po dvoch úspešných dňoch strávených na Vnukove som sa rozhodol jedno slnečné popoludnie venovať opäť letisku Domodedovo, nakoľko východný vietor sľuboval lietanie v smere 14, ktorý je pre spottera bez auta omnoho výhodnejší, nakoľko k RWY 14R, na ktorú sa v takomto prípade realizovalo cca 90% pristátí, sa dá dostať asi 30-minútovým pochodom zo zastávky letiskového autobusu alebo maršrutky. Opačný smer je omnoho komplikovanejší a bez auta prakticky nerealizovateľný. Po zdĺhavom presune z Vnukova, na ktorý som využil poludňajšie hodiny s nevhodnou pozíciou slnka, ako aj pomoc môjho ruského kamaráta, ktorý ma autom dopravil z Vnukova na jednu zo staníc metra a tým skrátil čas na presun, ma popoludnie na Domodedove odmenilo krásnym počasím a bezproblémovou fotopozíciou na priblížení RWY 14R. Ako som už spomínal, Domodedovo je najviac priateľské letisko k spotterom, preto sa netreba obávať problémov s bezpečnostnými zložkami. Letisko je však obohnané betónovým múrom, preto treba zvoliť pozíciu, kde sú lietadlá ešte vo vzduchu. Hoci je dráha 14R v takomto prípade využívaná aj na vzlety niektorých wide-bodies (väčšina vzletov je z dráhy 14L), vďaka múru sa z tejto pozície odlety fotiť nedajú. Pozdĺž celej RWY 14R/32L sa však nachádza lesík, ktorý môže na niektorých miestach vďaka vyvráteným stromom ponúknuť mierne vyvýšenú pozíciu na fotenie ponad múr, ja som sa však plne uspokojil s priblížením na pristátie.
Posledný deň pobytu priniesol lahôdku, na ktorú som sa vďaka môjmu ruskému kamarátovi tešil celý čas, avšak do poslednej chvíle nebolo jasné, či sa zrealizuje. Išlo o fotenie v blízkosti letiska Čkalovskyj. To slúži ako hlavná základňa dopravných lietadiel ruského vojenského letectva a na rozdiel od dominujúcich Boeingov a Airbusov na ostatných letiskách ponúka čiste ruskú techniku. Tu treba povedať, že ako človek opatrný som sa obával, ako je možné fotografovať na ruskej vojenskej základni, hoci aj dopravného letectva, avšak slová domácich spotterov ako aj vlastná skúsenosť ma presvedčili, že pri zvýšenej miere diskrétnosti je dnes aj toto možné. Bohužiaľ, na fotografovanie na Čkalovskom sa bez dobrých domácich kontaktov zahraničný spotter nezaobíde, nakoľko na toto letisko sa oplatí vybrať len pri špeciálnej príležitosti, napr. cvičnom dni dopravného letectva. Za normálnych okolností sa totiž na Čkalovskom odohrá maximálne pár vzletov či pristátí za celý deň, ktoré môžu byť pokojne vo večerných alebo nočných hodinách a čas tu strávený bude pripomínať skôr entomologický výlet ako spotting. Keď už som ani nedúfal, že počas svojho pobytu budem mať šťastie, informácia od ruského kamaráta v posledný deň môjho pobytu všetko zmenila a po strastiplnej ceste cez neustále upchatý MKAD a miestne cesty sme sa v popoludňajších hodinách ocitli v prírode, kde spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že v blízkosti je prah dráhy 30L. Až neskorší vzlet prieskumného AN-26 (zalietavač počasia) odštartoval celú sériu cvičných letov rôznych typov lietadiel, doplnených podvečernými príletmi viacerých transportných strojov, ktoré urobili tú najlepšiu bodku za moskovským spottingom.
Týždenný výlet do Moskvy sa určite oplatil a priniesol mi hneď dve zistenia: Po prvé, akú chybu som urobil, že som sa do Moskvy nevydal už dávnejšie, keď ešte pestrosť lietadiel a spoločností bola niekoľkonásobne vyššia. A po druhé, že sa do Moskvy určite znova vrátim.