Tohtoročná nekonečná zima, kedy aj dnes pri pohľade do kalendára a von oknom si človek dvakrát pretiera oči, či sa mu to nezdá, zvádza k myšlienke, či jar a leto vôbec ešte prídu. Rozhodol som sa preto trochu dopomôcť tejto predstave a zaspomínať na krátky spotterský výlet, ktorý ma vďaka láskavosti dobrého kamaráta zaviedol na dva dni na grécky ostrov Kréta. Písal sa september 2011 a hoci mojou najobľúbenejšou letnou spotterskou destináciou je už niekoľko rokov Antalya, nakoľko ponúka bezkonkurenčný mix zaujímavých návštevníkov z východu i západu, chcel som tentokrát vyskúšať aj niečo iné. Voľba padla na Heraklion, najväčšie letisko na Kréte a zároveň najväčšie charterové letisko a druhé najväčšie v Grécku vôbec. Bolo mi jasné, že pestrosť spoločností a typov ako aj intenzitu prevádzky, ktorú zažívam v Antalyi, v Heraklione nemám šancu dosiahnuť, na druhej strane domácich gréckych dopravcov nafotiť inde ako na domácej pôde je dnes prakticky nemožné. A keď som fotenie spojil s trochou kúpania v krásnom slnečnom počasí, dvojdňový výlet som určite neľutoval.
Heraklion ročne odbaví okolo 5 miliónov cestujúcich a toto číslo už niekoľko rokov stagnuje kvôli celkovej hospodárskej situácii v Európe a v Grécku obzvlášť. Ako všetky prevažne charterové letiská je v zime takmer prázdne, zatiaľčo v lete často nestíha zvládať nápor cestujúcich. Jeho terminál je starý a najmä vo verejnej časti pôsobí často stiesneným dojmom, mňa však viac zaujímalo čo sa deje vonku. Letisko, ktoré nesie meno gréckeho spisovateľa Nikosa Kazantzakisa, disponuje pre civilnú prevádzku dráhou 09/27, dlhou 2680 metrov. Kratšia dráha 13/31 s dĺžkou 1574 metrov sa používa výhradne pre malé lietadlá všeobecného letectva a občas na štarty vrtuľových commuterov. Vzhľadom na orientáciu hlavnej vzletovej a pristávacej dráhy (takmer východ-západ) je letisko absolútne nevhodné na fotografovanie počas väčšiny leta, nakoľko slnko je príliš vysoko. Preto som zvolil termín v druhej polovici septembra, kedy sú počasie a prevádzka ešte letné, ale slnko predsa len o trochu nižšie. Vo väčšine prípadov prebiehajú pristátia a vzlety v smere 27, v prípade slabej prevádzky však veža povolí vzlet aj v smere 09. Prevažujúci smer lietania je pre spottera výhodný, nakoľko poskytuje dobrú fotopozíciu na konci dráhy 27, hoci na jej dosiahnutie treba vyvinúť trochu úsilia. Pre prípadné ubytovanie v blízkosti letiska je najvýhodnejšia oblasť Karteros Beach, ktorá poskytuje výber aj malých lacných hotelov, pláž na kúpanie a fotopozícia na prahu RWY 27 je dosiahnuteľná pešo za cca 15 minút.
Prevádzka na letisku sa dá rozdeliť do troch oblastí. Prvou sú pravidelné linky z Heraklionu do ostatných gréckych miest, ktoré lietajú Olympic Air, Aegean Airlines a Sky Express, v lete samozrejme intenzívnejšie ako v zime. Druhú predstavujú charterové lety z celej Európy, na rozdiel od Antalye hlavne z jej západnej a strednej časti, aj keď ani východ Európy nie je vynechaný, avšak podiel letov z Ruska, Ukrajiny a podobných krajín je výrazne menší. Nechýbajú ani časté lety z Izraela. Treťou časťou prevádzky sú lety gréckeho vojenského letectva, ktoré má na letisku základňu a vďaka ktorému tu platí oficiálne zákaz fotografovania. Grécko je bohužiaľ stále destináciou, kde pre naše hobby nemajú až také pochopenie, a preto je lepšie v okolí terminálu tento zákaz aj rešpektovať, napokon upozorňujú na neho aj všadeprítomné tabule. Počas môjho pobytu sa však pohyby gréckej armády obmedzili len na nejaký ten Hercules. Z tohto dôvodu som sa rozhodol nepokúšať osud na opustenej pieskovej ploche (akomsi neoficiálnom parkovisku), ktorá sa nachádza asi 500 metrov na západ od terminálu a mohla by byť celkom dobrým miestom pre fotografovanie lietadiel po vzlete, ale zvolil som prah dráhy 27, ktorý je z tohto pohľadu bezpečný. Prístup k nemu je totiž iba z Karteros Beach, pešo vystúpaním po skaliskách a malých cestičkách a nakoľko medzi skaliskami a letiskom je plot, vojenské hliadky, ktoré po objazdovej komunikácii často jazdia, nemajú šancu ako spottera zo skál vyhnať. Napriek tomu je istejšie nevystavovať sa príliš na dohľad, využiť skaliská ako úkryt a vyjsť z neho len počas fotografovania konkrétneho lietadla.
Vzhľadom na orientáciu dráhy je možné pristátia fotografovať až od neskorého predpoludnia, a to až do skorého večera. Ráno sa však zase ponúka možnosť fotografovať lietadlá rolujúce na štart, hoci uhol nie je vždy najideálnejší. Niektoré stroje zamieria z rolovacej dráhy ľavou zákrutou priamo na vzlet, iné využijú krátky back-track po dráhe a tzv. „točňu“ na prahu dráhy, čím sa dostanú aj počas dňa do slušnej pozície na fotenie s morom v pozadí. Dĺžka dráhy a teploty predurčujú, že drvivá väčšina prevádzky je v podobe lietadiel kategórie B.737/A.320, wide-bodies sú pomerne ojedinelé. Domáce grécke spoločnosti, lietajúce na krátkych vnútroštátnych linkách, sa „otočia“ niekoľkokrát denne, čím poskytujú dobrú príležitosť vybrať si to najlepšie svetlo na fotografovanie. Charterové lety sa samozrejme líšia podľa dní v týždni, avšak každý deň je v Heraklione čo fotografovať. Netreba očakávať žiadne zázraky a časť letov sa samozrejme odohráva v noci alebo za nevhodného svetla, aj napriek tomu však, ak vaše kroky zamieria na Krétu v rámci dovolenky, stojí letisko Heraklion za aspoň jednodňovú návštevu.