V dnešnej dobe univerzálnych a nespočetnými verziami oplývajúcich Airbusov, Boeingov či Embraerov sa trochu náročnejší spotter začína v Európe poriadne nudiť. Výlety do Frankfurtu, Amsterdamu či Paríža sú samozrejme skvelé, avšak niektorí z nás hľadajú trochu viac. Aj ja sa snažím aspoň raz-dvakrát ročne vyraziť za lietadlami niekam za hranice nášho kontinentu, kde ma čakajú trochu exotickejšie spoločnosti a v lepšom prípade aj typy lietadiel.
Výlet, ktorý je námetom dnešného trip reportu, je však natoľko unikátny, že ostane asi dlho ojedinelý v mojej zbierke. Ani vlastne neviem, ako som sa k informácii o začínajúcich výletoch pre leteckých nadšencov do Kórejskej ľudovodemokratickej republiky dostal... Faktom je, že niekedy na jar 2012 som kamarátovi z Malty napísal o tom mail, na ktorý prišla okamžitá reakcia SMS-kou: „I want to go to the DPRK !!!“.
Pre mňa to bol impulz, že sa na tento dobrodružný a neznámy podnik podujmem, a tak sme skontaktovali britskú cestovnú agentúru, ktorá sa špecializuje výhradne na výlety do KĽDR, a ktorá začala od minulého roka tieto letecké výlety ponúkať. Vedie ju mladý ambiciózny človek, ktorý ochotne odpovedal na všetky naše otázky. Naša opatrnosť nás však nakoniec presvedčila, že dáme priestor iným a počkáme až sa prvé turnusy odvážlivcov z týchto výletov vrátia, aby sme sa rozhodli o našej účasti. Predsalen, cena za výlet nebola vôbec zanedbateľná, a tak sme chceli vedieť, čo vlastne zákazník za svoje peniaze skutočne dostane. Lebo medzi sľubmi a realitou je niekedy priepastný rozdiel, na to si Slovák bohužiaľ už musel zvyknúť.
Keď sa na internete objavili prvé reporty z prvého výletu, s nadšením sme si ich prečítali, a nakoľko cestovná agentúra sľubovala pre sezónu 2013 viac termínov a lepší program, rozhodli sme sa prihlásiť. Potom však nastal problém, že môj maltský kamarát mohol cestovať iba v júnovom termíne, ktorý zase mne v mojom bývalom zamestnaní absolútne nevyhovoval z dôvodu najväčšieho množstva práce. Nakoľko som však svojím „KĽDR vírusom“ nakazil aj dvoch ďalších kamarátov u nás doma, vytvorili sme nakoniec „slovenskú trojku“, ktorá sa prihlásila na septembrový termín. Ten mal byť aj z hľadiska počasia ideálny, čo sa nakoniec aj potvrdilo. Dvaja z nás sa rozhodli spojiť tento výlet aj s niekoľkodňovým spottingom v Pekingu, odkiaľ oficiálny zájazd do KĽDR začínal a kam sme sa museli dopraviť každý svojou cestou a na svoje náklady. Ja som v Pekingu už raz bol, takže som sa tešil na množstvo zaujímavých lietadiel, hoci s problematickým počasím, ktoré je v Pekingu ovplyvnené najmä obrovským smogom z mesta, verili sme však, že za 4 dni sa nám podarí nejaké to slnko ukoristiť. Nakoľko každý z nás mal iné plány a iné preferencie, zakúpili sme si každý iné letenky v iných termínoch. Ja osobne som využil služby spoločnosti Air China a európsky prípoj Lufthansy a paradoxne musím konštatovať, že Air China ma prekvapila lepším servisom ako som čakal (podľa hodnotení na internete), zrejme aj vďaka novému B777-300 (bohužiaľ s výnimkou veľmi slabého výberu najnovších filmov v IFE), zatiaľčo prestup vo Frankfurte a služby Lufthansy mi priniesli nervy nad zmeškaným prípojom a ďalším dlhým čakaním na nedoručenú batožinu napriek dvojhodinovému prestupu vo Frankfurte. Veru, výraz „short connection“ skutočne nebol v tomto prípadne adekvátnym vysvetlením neočakávaného nemeckého fušérstva...
Vráťme sa však k výletu samotnému. Všetko sa začalo veľkým meškaním vlaku Bratislava-Budapešť (ako inak v mojom prípade...), ktoré ma prinútilo vyraziť do Budapešti vlastným autom. Zvyšok cesty Budapešť-Frankfurt-Peking už prebehol bez väčších problémov, okrem malého poškodenia batožiny po prílete v Pekingu. To mi však nezabránilo byť dostatočne skoro ráno na jednej z fotopozícií pekingského letiska, bohužiaľ napriek sľubovanému slnečnému počasiu sa mestský smog postaral o to, že slnečný svit bol zredukovaný na minimum a fotografie nadobudli prevažne sivý charakter. To najhoršie s počasím v Pekingu nás však ešte len čakalo... O pár hodín neskôr dorazil aj jeden z dvoch spolucestujúcich, ktorý letel trasou Viedeň-Amsterdam-Peking v kombinácii KLM/China Southern Airlines a o trampotách pri spiatočnom lete by tiež vedel napísať kratší román... Fotografovanie pokračovalo až do popoludnia, bohužiaľ obloha sa úplne zatiahla a tak sme sa predčasne odobrali na náš skromný hotel v blízkosti letiska, ktorý nám poskytol viac zábavy ako komfortu. Nasledujúci deň bolo naše sklamanie ešte väčšie, nakoľko počasie bolo „úplne pod psa“. A tak jediným pevným bodom programu bola večera v centre Pekingu, na ktorej sa po prvýkrát stretla naša celá 45-členná skupina výletníkov do KĽDR. Večera a hudobný program nás navnadili na nadchádzajúce týždňové dobrodružstvo.
To sa začalo na druhý deň v Termináli 2 pekingského letiska, kde sme po síce čiastočne slnečnom, ale z fotografického hľadiska úplne neúspešnom, ráne absolvovali check-in a po krátkom pobyte v tranzite, ktorý sme využili na fotografovanie v paradoxne nádhernom slnečnom počasí (však sme odlietali, tak prečo nie...), nastúpili do úplne plného TU-204-100 spoločnosti Air Koryo na začiatok našej cesty. Zvýšený záujem o cestu do Pyongyangu v tomto období dokladali aj doplnkové lety k pravidelnej linke, v tento deň to bol AN-148, ktorý odlietal v približne rovnakom čase. Pravidelné lety medzi Pekingom a Pyongyangom, prakticky jediným možným počiatočným miestom ciest do KĽDR, zabezpečuje celoročne Air Koryo trikrát týždenne s TU-204 (verzií -100 alebo -300) a taktiež trikrát týždenne Air China typom B737-700. V čase zvýšeného dopytu (napríklad počas konania každoročných masových hier Arirang) pridáva Air Koryo k svojím letom doplnkové lety, spravidla v deň konania pravidelnej linky, a to jednak druhým Tupolevom alebo Antonovom 148. Tieto tri lietadlá sú od tohto roku bohužiaľ jediné, ktoré môžu lietať na zahraničných linkách do Číny, nakoľko táto krajina odmietla povoliť naďalej lety starých sovietskych strojov. Moderné ruské stroje však severokórejskému dopravcovi plne postačujú na pokrytie pravidelných liniek, nakoľko tieto smerujú okrem Pekingu už len do Vladivostoku, Shenyangu, Yanji, Kuala Lumpur/Kuvajtu a viac-menej nepravidelne do Bangkoku a Moskvy. Staré sovietske stroje sú používané už len na vnútroštátne charterové lety, ktoré sa realizujú spravidla so zahraničnými turistami, a ktoré boli hlavnou náplňou nášho výletu.
Už počas poldruhahodinového letu na palube lietadla TU-204-100 (reg. P-633) sme dostali malú „prípravu“ na to, čomu sa najbližší týždeň nevyhneme... Z monitorov nám hrali revolučné piesne alebo vážna hudba v podaní kórejských vojačiek, na stolíku sa ocitol „hamburger“ s radšej neidentifikovaným obsahom (jasné boli len kúsky mrkvy, zvyšok bol zrejme zlisovaný z predchádzajúcich letov) a na pitie boli malinovky pochybnej farby a chuti. Po pristátí na vzdialenej dráhe letiska Pyongyang sme počas rolovania videli rôzne odstavené stroje z flotily Air Koryo, ktoré nás navnadili na nadchádzajúce lety. Treba konštatovať, že počet lietadiel na „hlavnom“ aprone letiska sa oproti predchádzajúcim rokom dosť zmenšil, vyzerá to tak, že s výnimkou typu AN-24 udržiava Air Koryo v aktívnej prevádzke po jednom kuse z každého staršieho sovietskeho typu. Od Cubany zakúpená IL-62M už bola rozmontovaná na náhradné diely a jej cockpit sa nachádza popri rolovacej dráhe. Bohužiaľ, aj krásne zrekonštruovaná IL-14, ktorú údajne dostal Kim-Il Sung osobne darom od Stalina, bola už rozobraná a postupne bude presunutá a vystavená v múzeu darov. Veľká škoda, predchádzajúce turnusy mali možnosť si ju ešte vyfotografovať zvonku i zvnútra. Terminál letiska Pyongyang je v súčasnosti prízemná nevkusná „výrobná“ hala, ktorá by svojou jednoduchosťou a primitívnosťou iste imponovala nášmu kamarátovi O´Learymu, obávam sa však, že dodržanie 25-minútového ground-time by bolo pre Ryanair v Pyongyangu ten najmenší problém... Starý štýlový terminál s riadiacou vežou je už takmer celý rozobraný a na jeho mieste vyrastá nová letisková hala. Na rozdiel od počiatočných obáv prebehla pasová i colná kontrola bez problémov, Kimovi orli si len zapísali čísla našich mobilných telefónov (ktoré beztak slúžili celý týždeň len ako luxusná nefunkčná dekorácia) a nekontrolovali ani veľkosť objektívov. A tak sme po pár minútach vystúpili do severokórejskej reality.
Individuálny pohyb turistov po KĽDR nie je možný, naša 45-členná skupina bola rozdelená na tri tretinky, z ktorých každá dostala dvojicu sympatických mladých sprievodcov štátnej turistickej agentúry KITC. Tí sa o nás starali počas celého pobytu a treba povedať, že ich angličtina bola veľmi dobrá, napokon ide určite o deti prominentných rodín, ktoré dostanú kvalitné vzdelanie a lukratívnu prácu. Už prvá cesta z letiska do centra mesta nás uistila, že táto krajina je bezosporu zaujímavá a plná paradoxov. Počas celého týždňa sme videli na jednej strane veľmi jednoduchý život najmä dedinčanov, ich dochádzanie do práce pešo alebo na bicykli, ťažkú prácu na ryžových poliach, ale na druhej strane úžasné stavby, za ktoré by sa nemuseli hanbiť v západných metropolách, neskutočnú čistotu kam oko pozrelo, či maximálnu starostlivosť štátu o využitie voľného času detí a mládeže (športoviská, plavárne, štadióny, zábavné parky a pod.). Väčšina obyvateľov Pyongyangu býva v obrovských monolitických panelákoch, avšak niektorí „šťastlivci“ našli svoje bývanie aj v moderných výškových domoch v štvrti Mansudae, v ktorej nechýba ani supermoderné sklenené divadlo. Naša túžba, pozrieť sa do bytu bežnej kórejskej rodiny zostala bohužiaľ nenaplnená, rovnako ako dilema nad tým, či je všadeprítomná a otvorene najavodávaná oddanosť a láska k svojim vodcom výsledkom skutočného presvedčenia alebo len strachom z toho, čo by sa stalo keby... Hotel Koryo, v ktorom sme celý týždeň bývali, bol dostatočne luxusný a aj strava v ňom bola na slušnej úrovni aj pre cudzincov. Nasledujúce ráno naša prvá cesta viedla do demilitarizovanej zóny na hraniciach s Južnou Kóreou. Viac ako dvojhodinová cesta po „diaľnici“ do Kaesongu nás nielen poriadne vytriasla, ale aj ukázala, ako by mohli vyzerať aj naše diaľnice po tretej svetovej vojne a vyhynutí ľudstva...
Zatiaľčo Pyongyang je takpovediac výkladnou skriňou KĽDR, Kaesong je v podstate len veľké mesto, plné panelákov a žien perúcich bielizeň v miestnej rieke. Naša návšteva hraničného bodu, kde bolo podpísané prímerie po skončení Kórejskej vojny, a pohľad na „druhú stranu“ bol samozrejme okorenený poriadnou dávkou propagandy. Pri výhľade na hraničnú čiaru a ozbrojené zložky oboch strán si človek viac ako inde uvedomil, aké krehké je prímerie medzi oboma Kóreami. Jediná prístupová cesta, ako aj mnoho ciest v širšom okolí hranice, je vybavená betónovými kvádrami na podperách, po vybratí ktorých by sa zrútili na cestu a zatarasili ju. Naša návšteva pokračovala obedom v centre Kaesongu, kde domáci na cudzincov veľmi zvyknutí nie sú. Strava celkovo bola našou najväčšou zábavou počas celého pobytu. Obľúbená nakladaná kapusta „kimči“ či ryža ako dezert po jedle nesmeli chýbať pri žiadnom stolovaní. V Kaesongu bola v ponuke aj „dog meat soup“... No, na rozdiel od psíka, my sme to prežili... Po strastiplnej ceste po prázdnej diaľnici späť do Pyongyangu sme pokračovali v prehliadke hlavného mesta, vrátane veže Juche Tower, z ktorej je nádherný výhľad na celú metropolu. V útrobých veže nechýba ani gratulačná tabuľa Komunistickej strany Slovenska. Och, aký závan domoviny... Našej obľube sa však tešili najmä prostriedky hromadnej dopravy v Pyongyangu, najmä staručké trolejbusy držiace pokope len silou vôle. Pripadali sme si ako doma, Karosy ako autobusy, Karosy ako trolejbusy, električky výhradne z ČKD... Aj spôsob nastupovania a vozenia domácich bol úchvatný, niektorí neváhali viezť sa aj na zadnom nárazníku trolejbusu, držiac sa lán trolejových zberačov. Inu, iný kraj, iný mrav...
O ďalších zážitkoch najmä z leteckej časti tejto cesty sa s vami podelím v druhej časti.