Druhou časťou pokračuje môj Trip report o nedávnej ceste za lietadlami do Kórejskej ľudovodemokratickej republiky...
V pondelok ráno nás privítala úžasne modrá obloha bez jediného mráčika, a tak sme sa právom tešili na náš prvý letecký výlet. Po príchode na letisko Sunan nás už čakala staručká IL-18 (reg. P-835), ktorou sme sa my a asi 20-členná skupina západoeurópskych dôchodcov vydala smerom na sever do Samjiyonu. Dôchodcovia, ktorým bolo asi úplne jedno, čím letia, museli so značným úžasom sledovať náš boj o poradie pri nastupovaní do Iljušina. Veď každý chcel tie najlepšie miesta ! Takže kamarátstva vystriedali šikovné lakte a lstivé výpočty, napokon ktovie či sa týmto veteránom ešte niekedy odvezieme. Mne sa podarilo ukoristiť dobré miesto v zadnom salóne, kde sme si plne vychutnali všetky záludnosti letu, obrazom, zvukom i vibráciami. Po niečo vyše hodine letu sme pristáli na vojenskom letisku Samjiyon, ktoré hneď na konci dráhy disponuje malým apronom a jednoduchým domčekom slúžiacim ako terminál. VIP terminál pre Kimovcov samozrejme nemôže chýbať. Po vystúpení cestujúcich sme sa dočkali niečoho, čo by v krajine ako KĽDR čakal málokto. Zamestnanci od lietadla odstavili schody, pristavili ich do ideálnej pozície, z ktorej sme si ako na dlani mohli všetci krásny stroj vyfotografovať. Žiadne zákazy, perzekúcie, arogancia – holt Bratislava bola niekoľko tisíc kilometrov vzdialená... Za chrbtom nám motorovú skúšku robili MiG-17 severokórejskej armády, ktoré sme však mali samozrejme zakázané fotografovať. Nasledovala „hodina otázok a odpovedí“ s posádkou lietadla v termináli a potom nás pripravené mikrobusy rôzneho veku a pôvodu naložili smer Mount Paektu.
Mount Paektu je najvyšší vrch KĽDR a nachádza sa priamo na hraniciach s Čínou. Postupne sme po lesnej ceste opustili ihličnaté lesy i kosodrevinu a ocitli sa na holých pláňach, nad ktorými sa týčili vrcholy pohoria. Staručká lanovka nás po neskutočne krivých koľajniciach vyviezla na vrchol vo výške viac ako 2700 metrov, kde sa nám naskytol krásny výhľad na jazero v jeho kráteri. Vládol tam síce silný vietor a zima, ale stálo to za to. Po piknikovom obede pokračovala cesta mikrobusmi smerom nadol, ktorú sme si riadne užili sediac na zadných sedadlách... Mikrobusy už po rokoch poctivej služby nadskakovali na každej jame, ktorých tu boli tisíce, takže nerozbiť si hlavu alebo zuby bola takmer nesplniteľná úloha, zato adrenalínu sme zažili až-až. Ďalšou zastávkou bol „utajený vojenský tábor“, v ktorom sa údajne kedysi narodil Kim Čong-Il, veľký vodca a syn večného prezidenta Kim Il-Sunga. Vchod do tábora zdobí veľká mozaika ročného Kim Čong-Ila s otcom a mamou v krutej zime s vojenskou čiapkou na hlave... Či je to skutočne pravda, alebo ďalšia z nespočetných legiend severokórejského režimu, nie je v podstate ani tak dôležité. Po prehliadke tábora sme pokračovali do nášho hotela Begabong, jedinej to možnosti ubytovania v širokom-ďalekom okolí. Potom čo sme si užili hodinu teplej vody večer (ďalší luxus nás čakal ráno) a neúspešne sa pokúsili rozchodiť archaický televízor, ktorý svietil aj keď nebol zapojený v zásuvke (v ktorej ráno tak či tak nebola šťava), čakal nás vrchol večera – „potato barbecue“. Tento úžasný labužnícky zážitok za 2 EUR na osobu spočíval vo vyúdení medzi tromi ohniskami, v ktorých Kórejec pamätajúci určite ešte druhú svetovú do čierna opiekol niekoľko desiatok zemiakov, ku ktorej sme dostali jemný prídel soli. Našťastie táto pochúťka nebola jedinou našou obživou, kimči, ryža a niečo medzitým nemohli chýbať.
Ráno nás čakala návšteva nádherných vodopádov v blízkom susedstve hotela, ktoré vyvierajú zo skaly a stekajú nespočetnými cestami po jej stráni nadol. Skutočne nádherný pohľad. Denný prídel propagandy sme absolvovali pri obrovskom pamätníku uprostred ničoho, ktorý pripomína vylodenie večného prezidenta Kim Il-Sunga späť na rodnej hrude, potom čo ju oslobodil od japonského útlaku. Odhodlanie vytesané v tvárach zobrazených Kórejcov skutočne bralo dych... Po obede v našom obľúbenom obede sme sa vrátili na letisko Samjiyon, kde nás už v zákutí ihličnatých stromov čakala naša drahá IL-18. Po naložení istého kórejského oficiera, ktorý sa samozrejme odviezol ako VIP za naše peniaze naším charterovým letom, sa začal beh o najlepšie miesta, ktorý miestni zamestnanci s úžasom sledovali a nechápali. Pravdepodobne pre väčšinu z nás to bol posledný let touto kráskou, aký kedy absolvovali... Malá skupinka, ktorá si priplatila 30-minútový okružný let, absolvovala po pristátí v Pyongyangu ešte zážitok na palube najnovšieho prírastku Air Koryo, typu AN-148 reg. P-671). Deň zavŕšila prehliadka ďalších zákutí hlavného mesta, s letiskom sme sa však nelúčili nadlho. Hneď v stredu nás totiž čakal ďalší letecký výlet, tentokrát do necelú polhodinku letu vzdialeného Hamhungu. Na informačnej tabuli odletov sme zabrali celú polovicu dennej prevádzky, nakoľko našej výprave boli k dispozícii hneď tri stroje z flotily Air Koryo. Zatiaľčo cestu tam sme absolvovali typom TU-134B (reg. P-813), naspäť sme mali zabezpečenú dvojicu AN-24 (reg. P-532 a P-533), aby sme vyskúšali čo najviac prevádzkovaných typov. Že sa opäť opakoval „beh na krátke trate“ na palubu TU-134B netreba hádam ani zdôrazňovať, veď miesta tesne pri motoroch, na ktorých bol zvukový zážitok tejto sovietskej „stíhačky“ najlepší, boli veľmi obmedzené.
Po pristátí na vojenskej základni Sondok, ktorá leží pri meste Hamhung, sa nám naskytol pohľad na „najmodernejšiu výzbroj“ severokórejského letectva v podobe nekonečného radu lietadiel AN-2, na druhej strane dráhy stál odstavený Li-2 s „navrubľovanou“ smerovkou z IL-12, zrejme neschopný letu. Aby náš spotterský zážitok bol dokonalý, prileteli obe prázdne AN-24 pár minút po našom Tupoleve, aby sme si ich v kľude a v krásnom slnečnom počasí mohli dokonale vyfotografovať. Popoludní sa opakoval podobný scenár v opačnom poradí. Náš ranný Tupolev na nás čakal, aby odletel pred objektívmi fotoaparátov prázdny do Pyongyangu, zatiaľčo naša skupina sa tradičným „behom“ rozdelila na dve časti a vrátila sa na palube oboch AN-24. Medzitým nás však čakal ešte poldenný program v Hamhungu, treťom najväčšom meste krajiny. Návštevu obrovských sôch Kima najstaršieho a Kima prostredného sme samozrejme vynechať nemohli, našťastie tentokrát nebolo povinnosťou každého kupovať kyticu a klásť ju k ich nohám. Po tradičnom obede s tradičným zložením predjedla i dezertu, s tradičným kórejským pivom, nasledovala návšteva chemickej továrne na výrobu umelých hnojív, aby sme videli na vlastné oči silu priemyslu tohto ázijského tigra. Po krátkom historickom exkurze sme zamierili späť na letisko a leteckým zážitkom naspäť do hlavného mesta. Neleteckým vrcholom dňa bola určite návšteva masových hier Arirang. Starší čitatelia si iste spomenú na socialistické Spartakiády, tie však boli len slabým odvarom toho, čo návštevníkom i domácim divákom ponúkajú hry Arirang. Konajú sa každoročne v septembri a sú veľkým lákadlom zahraničných turistov. Niet divu, na obrovskom štadióne prebieha 80 minút trvajúca laserová a ohňostrojová show, hlavnou náplňou sú však neuveriteľné choreografie 120.000 cvičencov z celej krajiny, ktorí za hudobného sprievodu odohrajú exkurz kórejskými dejinami i súčasnosťou, dávka propagandy je samozrejme enormná. Na protiľahlom hľadisku sedí asi 80.000 študentov, ktorí pestrofarebnými tabuľami vytvárajú desiatky neuveriteľných obrazcov a nápisov. Hoci najlacnejší lístok na hry stál 80 EUR, umelecký zážitok z nich určite stál za to.
Na štvrtok a piatok bol v pláne opäť let do Sondoku a odtiaľ transfer k oceánu do prímorského hotela. Na základe zážitkov môjho maltského kamaráta som bol pripravený na večer pri sviečkach s teplým pivom (na vidieku sú výpadky elektriny viac pravidlom ako náhodou) a na kúpanie na superprázdnej severokórejskej pláži (niekedy sú pre turistov nasadené „vzorové“ šťastné severokórejské rodinky, ktoré si užívajú pohodu na pláži), bohužiaľ súčasný pobyt istej straníckej delegácie v tom istom (a jedinom) hoteli naše plány prekazil, a tak z výletu ostal iba obrátkový let do Sondoku a naspäť. Ten sme si však napriek tomu naplno užili, nakoľko sme sa tentokrát preleteli Tupolevom TU-154B-2 (reg. P-561), ktorého typický zvuk spúšťania motorov už ani v Európe nikde nezačujete. V Sondoku nás čakala rovnaká uvoľnená atmosféra, možnosť fotografovať čokoľvek okrem vojenských AN-2 a našťastie opäť aj slnečné počasie. Treba doplniť, že po každom lete bola pre nás pripravená aj prehliadka cockpitu daného lietadla. Pred samotným výletom do Sondoku sme však absolvovali vrchol dňa v podobe okružného letu lietadlom IL-76. Záujemci si mohli priplatiť aj okružný let typom IL-62M, ktorý bol určite tiež fantastický, my sme sa však rozhodli iba pre IL-76, nakoľko týmto typom sa bežný smrteľník len tak neodvezie. Ako prvá letela skupina v IL-62M (reg. P-885), my sme následne mali možnosť si toto lietadlo, ako i našu IL-76 (reg. P-913), zblízka a detailne vyfotografovať. No a potom sme sa už usadili v sklopných sedačkách po bokoch „sedemdesiatšestky“ a hlučné dobrodružstvo sa mohlo začať. Že išlo u nezabudnuteľný zážitok netreba zdôrazňovať...
Posledný celý deň nášho pobytu bol ako jediný poznačený zamračeným počasím, to nás však vôbec netrápila, nakoľko na programe boli iba rôzne míľniky propagandy. Začali sme jazdou pyongyangským metrom, na ktorú sme sa všetci tešili. Metro má dve trasy, stanice pomenované rôznymi revolučnými názvami, takže nezorientovaný nemá ani poňatie v ktorej časti mesta je. Domácim to však vôbec nevadilo a preč sú už aj doby, keď sa báli nastúpiť do vagóna, v ktorom sa viezli cudzinci. Netreba pochybovať o tom, že v každom vagóne sa spolu s nimi vezú aj Kim najstarší a Kim prostredný a určite nielen oni kontrolujú, čo si kto povie. Interiér staníc je však vyzdobený revolučnými kresbami a mozaikami a každá stanica disponuje dvoma „výpravčíčkami“, ktoré odpískajú a odmávajú každej súprave odchod. V metre sme po prvýkrát videli aj prejav vandalizmu v podobe poškriabaných okien, avšak chyba lávky, poškriabané okná pochádzajú ešte z Európy, odkiaľ boli staré vagóny privezené. Je možné, že ak by niečo podobné napadlo niekoho z domácich, viac by ho jeho rodina už nemusela vidieť... Po vystúpení z metra sme navštívili aj múzeum darov, ktoré od domácich i zahraničných ctiteľov obdržala dynastia Kimov a po vlastnoručne upečenom (a v prípade niektorých odvážlivcov aj odspievanom) obede nás popoludní čakalo múzeum kórejskej vojny. Toto bolo otvorené iba pred pár mesiacmi a je na špičkovej úrovni, s diorámami, video a audio efektmi, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani najlepšie financované inštitúcie v najväčšej demokracii sveta. Na vonkajšom priestranstve sú okrem iného vystavené bojové lietadlá oboch strán konfliktu, v tesnom susedstve múzea je vystavená aj ukoristená špionážna loď USS Pueblo, ktorá je azda najväčším zdrojom propagandy.
V sobotu ráno bola nálada väčšiny z nás už pod bodom mrazu, nakoľko sme sa s týždňovým pobytom v KĽDR lúčili. Sedem dní ubehlo ako voda, videli sme veľa nezabudnuteľných zážitkov, ktoré určite stáli za vynaložené prostriedky. KITC sa o nás starala príkladne, naše očakávania boli naplnené takmer do bodky. Nebyť už rozmontovanej IL-14 a zopár drobností, nebolo by čo ľutovať. Vďaka krásnemu počasiu sme si náš pobyt maximálne užili. Týždeň nás nerušili telefóny ani maily, nepotkýnali sme sa o zaparkované autá na každom kroku, celá krajina pôsobila dojmom absolútneho kľudu. Nešlo len o návrat niekoľko desaťročí dozadu, celá mentalita a spôsob života sú tam absolútne odlišné. Odlišný nielen od našich končín, ale aj od Južnej Kórei, preto aj všadeprítomné heslá o zjednotení oboch rozdelených krajín sa javia absolútne nereálne. Tiež sme nadobudli dojem, že rovnako ako nie sú pravdivé propagandy, ktorými domácich i turistov kŕmia v KĽDR, nie je vždy všetko ani tak, ako vykresľujú médiá a politici v našich zemepisných šírkach. Túto krajinu prosto treba navštíviť a urobiť si názor a záver sami. Ak vaše srdce pasie navyše po lietaní starými sovietskymi typmi, ktorými sa už nikde inde vo svete neodveziete, potom sú vaše peniaze investované skutočne dobre. O našom následnom dvojdňovom pobyte v Pekingu nie je v podstate čo napísať, nakoľko počasie bolo rovnako zlé ako pri našom prvom pobyte. Chaos, špina a smog, ktorý nás v Pekingu privítal, bol v príkrom rozpore s pobytom v KĽDR, ani ten však nemôže zničiť pozitívny dojem z tohto výletu.
