V posledných rokoch sa snažím, vzhľadom na to, že v Európe pestrosť lietadiel, leteckých spoločností a sfarbení klesá každým rokom, absolvovať počas zimného obdobia pokiaľ možno hneď dva diaľkové výlety. Je to ideálna doba uniknúť jednak z chladu a jednak využiť čas, kedy na domácej pôde sa „vďaka“ krátkym dňom a väčšinou škaredému počasiu toho veľa nafotiť nedá. Prednostne moje výlety v tomto čase smerujú do teplých destinácií, niekedy však urobím výnimku. Neinak tomu bolo aj vo februári 2012, kedy som sa vybral na týždeň do japonského hlavného mesta. Hoci je tu počas zimy trochu teplejšie ako u nás, nie je to klasická teplá destinácia, avšak počas zimy je počasie v Tokiu poväčšinou suché a relatívne slnečné. Nevýhodou sú samozrejme skoré západy slnka, ktoré sa navyše pohybuje po nízkej dráhe, avšak ani to ma neodradilo od myšlienky vyskúšať túto destináciu práve vo februári. Po týždni na Floride v decembri 2011 to bola aj príjemná zmena, aby som sa nabažil zasa pre zmenu lietadiel z ázijskej oblasti
Moje prvé kroky na japonskej pôde som zažil už v roku 2005, kedy ma pracovné povinnosti zaviali do Osaky. Okrem niekoľkých hodín strávených na letisku Itami, ktoré samo o sebe disponuje výbornými fotopozíciami, som si na jediný voľný deň na poslednú chvíľu v jednej cestovnej kancelárií zakúpil z ušetrených peňazí jednodňový výlet s All Nippon Airways na tokijskú Naritu. Išlo o jeden z mála spojov ANA na Naritu, slúžiaci predovšetkým ako prípoj na medzinárodné linky, ktorý preto lietal Boeing 747-400 v „európskom usporiadaní“ a nie typické „sardinkové“ jumbá na japonských vnútroštátnych letoch. Bonusom na spiatočnom lete bolo aj to, že som sa viezol lietadlom v sfarbení Pokémon. Hoci mi v daný deň vôbec neprialo počasie, Narita ma veľmi oslovila pestrou prevádzkou a dvomi obrovskými terasami na oboch termináloch. Preto som si povedal, že do Tokia sa určite ešte vrátim, snáď v lepšom počasí. Keď sa potom koncom roka 2011 „objavila v ponuke“ chybných tarifov (tzv. error-fares) spoločnosti Alitalia aj táto destinácia, neváhal som a letenku som si za výhodných 365 EUR zakúpil. Nuž, keby som váhal o pár dní dlhšie, cena klesla dokonca až na 330 EUR, než na to niekto v Alitalii prišiel a chybu opravil. Táto spoločnosť bola donedávna známa častými chybnými tarifami, spravidla spôsobenými zlým zaúčtovaním poplatkov, a tak trochu dobrodružnejší cestovatelia, ktorí sa nebáli začať cestu napríklad v menšom talianskom meste, si mohli dopriať diaľkové lety za veľmi priaznivé ceny. Rozumný cestujúci sa samozrejme vyhol vysloveným nezmyslom, ako letenkám za pár eúr, ktoré spoločnosť tak či tak nakoniec stornovala, cestujúcim vrátila peniaze a bolo po radosti. Bohužiaľ, dnes už v Alitalii zrejme na chyby prišli a takéto „bonusy“ pre šikovných sa už neobjavujú.
Moja cesta do Tokia bola plánovaná po trase Budapešť-Miláno-Tokio-Miláno-Praha (odlet z inej destinácie ako prílet bol vždy podmienkou týchto chybných tarifov), tesne pred odletom sa však veci nečakane skomplikovali. Prvý úsek môjho letu bol prevádzkovaný spoločnosťou Malév, ktorá, ako všetci vieme, práve začiatkom februára 2012, konkrétne 5 dní pred mojím odletom, skrachovala. Našťastie, moja letenka bola vystavená na spoločnosť Alitalia, vrátane úseku Budapešť-Miláno, a tak po niekoľkých telefonátoch do pražského zastúpenia, kde som im hneď na začiatku objasnil, že som „od fachu“ a nech sa teda nezdržujú nejakými výhovorkami a snahami obalamutiť ma, dostal na e-mail zmenený routing s odletom z Viedne priamo na lety Alitalie bez akéhokoľvek doplatku. Problémom bolo len to, že časovo prípoj z Viedne nevychádzal, a tak som musel letieť večer predtým z Viedne do Ríma, kde som predriemal na letisku (tam až ochota Alitalie nesiahala, poskytnúť mi ubytovanie...) a ráno som absolvoval ešte aj vnútroštátny let Rím-Miláno, aby som na obed prestúpil na pôvodne plánovaný spoj do Tokia. Trochu únavná cesta, ale keď som si predstavil, čo sa mi mohlo stať, ak by som mal letenku vystavenú na Malév, bol som rád, že som skončil takto (no a za tú cenu to človek aj ľahšie znášal...). Nemôžem opomenúť, že ani spiatočná cesta nebola úplne bez problémov, nie však po leteckej stránke. Lety prebehli v poriadku, ani ČSA (môj prípoj Miláno-Praha) našťastie neskrachovali, avšak pôvodne dohodnutý odvoz autom z Prahy do Bratislavy zlyhal, nakoľko silné sneženie spôsobilo problémy na diaľniciach, a tak som musel posledný úsek cesty absolvovať polnočným vlakom.
Japonsko je všeobecne veľmi drahá krajina, a to sa týka samozrejme aj ubytovania a cestovania. Čo sa týka ubytovania, špecifikom Japonska sú aj malé hotelové izby, častokrát za vyšší peniaz ako štandardné v Európe alebo USA. Len v tejto krajine sa môžete stretnúť s tzv. kapsulovým ubytovaním, kedy namiesto izby dostanete len akúsi kapsulu na spanie a odloženie zopár osobných vecí, niečo na spôsob postele v zmiešanej ubytovni, možno s trochou viac súkromia. Ja som po takomto „luxuse“ netúžil, a tak som hľadal ako-tak štandardnú hotelovú izbu za relatívne nízku cenu. A keďže som predtým v Tokiu nebol, rozhodol som sa hľadať hotel v širšom centre mesta, aby som to mal približne rovnako ďaleko na obe letiská, Naritu i Hanedu. Prax ukázala, že lepším riešením by bolo nájsť si cenovo prijateľný hotel blízko Narity, nakoľko vzdialenosť Narity od mesta je enormná a na Narite strávi spotter aj viac času ako na Hanede, kde sa po jednom dni prevádzka viac-menej opakuje. To som však vtedy ešte nevedel, a tak môjmu lovu padol za obeť jednoduchý hotel v blízkosti železničnej stanice Minami-Senju. Blízkosť stanice a zároveň zastávky metra bola dôležitá, aby som čo najmenej komplikovane mohol vyrážať na obe letiská. Hotel ako taký bol v poriadku a relatívne lacný, rozmery izby však boli skutočne minimálne. Našťastie nemali voľnú mnou objednanú jednoposteľovú izbu, a tak som dostal izbu dvojposteľovú. Rozdiel spočíval len v tom, že v tej istej miestnosti bola namiesto jednoduchej poschodová posteľ, čo síce opticky izbu zmenšilo, malo však jednu obrovskú praktickú výhodu: mal som si kam odložiť svoj kufor, bez druhej postele by to bol neriešiteľný problém. Izba disponovala internetom, sociálne zariadenia boli hneď oproti (čo je bežný štandard lacnejších japonských hotelov), ale boli krásne veľké, čisté a plne vybavené. Jedinou nevýhodou bolo, že v Japonsku nie je zvykom tieto priestory vykurovať, čo bolo vo februári cítiť viac ako by bolo vhodné.
Druhým problémom bolo cestovanie. Ako som už spomínal, doprava, a vlaky obzvlášť, je v Japonsku drahá. Na Naritu samozrejme jazdí niekoľko druhov vlakov, tie najrýchlejšie sú však poriadne drahé a navyše stoja len na jednej-dvoch zastávkach (na mojej samozrejme nie, však preto sú aj rýchle...), čo mi oboje veľmi nevyhovovalo. Preto som sa rozhodol, že budem využívať lacnejšie lokálne vlaky a takmer dvojhodinové cestovanie na Naritu využijem, podobne ako domáci, čítaním, aspoň som pôsobil exoticky so svojou slovenskou tlačou :-) Už v predstihu pred cestou som sa cez internet zoznámil s dvoma miestnymi spottermi, z ktorých jeden veľmi zlatý a ochotný mladý človek, vtedy ešte študent univerzity, mi ochotne poskytol detailné informácie o spletitej sieti vlakov a metra, ktoré som pri svojich cestách využil. Väčšina bežných webových stránok je totiž iba v japončine a pre zahraničného turistu sú v angličtine spravidla iba expresné vlaky. A tak som bez problémov mohol používať lokálne vlaky a „nasávať“ atmosféru cestovania domácich. Aby však nedošlo k omylu, tieto vlaky boli absolútne čisté, pohodlné a jazdili presne, tak ako sa na Japonsko patrí, takže okrem dlhého sedenia v nich a nutnosti jedného prestupu nepredstavovali žiaden problém. Doprava na Hanedu bola o polovicu kratšia, letisko je totiž bližšie k mestu, vyžadovala však dva prestupy, a teda použitie dvoch vlakov a Monorailu. Tu som raz zažil aj situáciu, kedy kvôli pravdepodobne technickej poruche (ťažko povedať) jeden z pôvodných vlakov nepremával, čo oznamovala dvojica zriadencov pred eskalátormi, bohužiaľ iba v domácej reči, našťastie jeden Japonec mi podstatu vysvetlil a tak som sa nechal unášať davom (inak sa ani nedalo) na náhradnú trasu, ktorá ma superplným vlakom napokon na Hanedu dopravila.
V druhej časti Trip reportu sa budem venovať fotografovaniu na oboch tokijských letiskách.