Ako som už spomínal v predchádzajúcich Trip reportoch, čoraz väčšiu obľubu si u mňa získavajú spotterské výlety do vzdialených končín, nakoľko práve tam je najväčšia šanca objaviť exotické spoločnosti alebo staršie typy lietadiel, ktoré v Európe bežne nestretneme, hoci aj tam charizmatické stroje predchádzajúcich desaťročí miznú ako jarný sneh. Takéto výlety, najmä ak smerujú do doposiaľ neprebádaných končín, vyžadujú spravidla dlhodobejšie plánovanie a kúpu letenky niekoľko mesiacov vopred. Aj tu však existujú výnimky, kedy spontánne rozhodnutie sa ukáže ako správne, a jednou takou bol aj môj výlet do Malajzie a Indonézie v máji 2012. V polovici apríla prišla totiž spoločnosť Qatar Airways s výbornou akciou na 30% zľavu z cien svojich letov, ktorá sa ešte prehĺbila ak šikovný cestovateľ skombinoval odlet a prílet do inej destinácie. Po troške pátrania som nezaváhal a na môj vkus nezvyčajne spontánne som sa rozhodol zakúpiť si letenku na trase Budapešť-Doha-Kuala Lumpur-Doha-Viedeň, a to za výbornú cenu len niečo málo cez 400 EUR. Jediným háčikom bolo, že s ohľadom na klimatické pomery a moje následné pracovné povinnosti som musel letieť o necelé tri týždne. Nakoľko v tom čase panovali na letisku Bratislava ešte normálne pomery, vedel som, že pokiaľ si svoje povinnosti zariadim, dovolenka nebude problém, a tak som kúpil. Súčasne som hľadal možnosti, kam sa z Kuala Lumpur vybrať na dva-tri dni na spestrenie môjho výletu a do oka mi padla indonézska Jakarta.
Jakarta ma upútala predovšetkým pestrosťou a exotikou leteckých spoločností, ktoré tam lietajú, ako aj nízkymi cenami za letenky z Kuala Lumpur, vedel som však, že spotting v hlavnom meste Indonézie nebude jednoduchý. Jednak pre často spottersky nie veľmi vhodné počasie a jednak pre moslimské vierovyznanie tejto krajiny, ktoré samo o sebe nemá veľké pochopenie pre tento druh zábavky. Na moje veľké prekvapenie sa však ukázalo, že zdanie môže niekedy klamať a skutočnosť môže niekedy byť v príkrom rozpore s očakávaniami. A tak sa stalo, že zatiaľčo v Kuala Lumpur, kde som očakával relatívne jednoduché podmienky na fotografovanie, som musel zápasiť s neočakávanými problémami, v Jakarte sa moje obavy o fotografovanie nenaplnili a vďaka skontaktovaniu miestnych spotterov a ich výdatnej pomoci bol výsledok omnoho lepší ako som čakal. Ale späť na začiatok. Moja cesta začínala v Budapešti o 15:00 h, kam som sa musel dopraviť vlakom, nakoľko v tom čase jediné dva autobusy na trase Bratislava-Budapešť premávali (ako inak na našom Slovensku) tesne po sebe o 19:30 večer. Vlak však tentokrát nesklamal a spolu s budapeštianskym metrom a autobusom ma načas dopravili na letisko Ferenca Liszta. Samotný let spoločnosťou Qatar Airways nepriniesol žiadne problémy, musím však priznať, že oslavné etudy okolo tohto 5-hviezdičkového dopravcu vyvolali vo mne vysoké očakávania, a tak som bol trochu sklamaný. Počas letu mi síce nič nechýbalo, ale necítil som ani žiadne nadštandardné služby v porovnaní s bežnými európskymi dopravcami, ktorých používam na svoje cesty najčastejšie. Pravdepodobne to bolo dané tým, že úsek Budapešť-Doha a Doha-Viedeň je prevádzkovaný Airbusom A.320, ktorý bol ešte navyše plný, takže o nejakom zvláštnom pohodlí, najmä v spojení s nástupom/výstupom a ukladaním batožiny, sa veľmi nedá hovoriť. Úsek Doha-Kuala Lumpur-Doha bol zasa plný domácich cestujúcich, rodín s deťmi, ktorých zvyklosti sú predsa len trochu odlišné od našich a na palube to pôsobilo trochu rušivo.
Qatar Airways ma však načas a v poriadku dopravil do hlavného mesta Malajzie a to bolo hlavné. Nakoľko prílet bol v skorých popoludňajších hodinách, prvé vystrčenie hlavy z klimatizovaného terminálu ma presvedčilo o tom, že to pre našinca nebude také jednoduché. Úmorné teplo a k tomu vysoká vlhkosť vzduchu, na ktoré som síce bol teoreticky pripravený, ale údaje na Wikipedii predsa len vyzerajú inak ako realita na mieste. Môj hotel bol v tesnom susedstve letiska, s vlastným shuttlom a výbornými a bohatými raňajkami, takže na pobyt som si určite nemohol sťažovať. Nakoľko od hotela to nebolo ďaleko k jednej z dráh letiska Kuala Lumpur, rozhodol som sa ešte popoludní, hneď po ubytovaní, absolvovať pešiu prechádzku na „zmapovanie“ okolia. Tu sa ukázal hneď druhý „kameň úrazu“ a síce oblačnosť. Letisko Kuala Lumpur síce disponuje dráhami v smere 14/32, a teda vysoká poloha slnka v trópoch nepredstavuje veľký problém, horšie je to s oblačnosťou. Ráno a večer, kedy by svetlo na fotografovanie malo byť najlepšie, sú totiž typické veľkou oblačnosťou. Zatiaľčo ráno sa oblaky spravidla pomerne rýchlo rozplynú, prípadne šťastlivec môže naraziť aj na slnečné počasie hneď od začiatku, už v skorých popoludňajších hodinách sa z vysokej vlhkosti vzduchu začínajú tvoriť súvislé oblačné pásma, ktoré sa postupne spájajú do zamračenej oblohy, z ktorej spravidla ešte aj zaprší prípadne aj zahrmí. Že to nemusí byť vždy tak a že Murphyho zákony pracujú aj v moslimskom prostredí, mi dokázali oba pomerne slnečné večery, keď som sa presúval z Kuala Lumpur do Jakarty a naopak. Že v čase môjho fotenia to bolo presne naopak, to azda nemusím ani zdôrazňovať...
Prevádzka v Kuala Lumpur je silná, letisko odbaví ročne okolo 40 miliónov cestujúcich, pričom veľký podiel má domáci low-costový gigant Air Asia. Pestrosť prevádzky nie je až tak vysoká, avšak plejáda reklamných sfarbení dopravcu Air Asia bola dostatočným lákadlom. Ten, spolu s ďalšími pár low-cost dopravcami, lieta z jednoduchého low-cost terminálu, na čom by samo o sebe nebolo nič zvláštne, keby sa nenáchadzal na úplne opačnom, južnom konci letiska, zatiaľčo hlavný terminál KLIA je na severe. Presun medzi terminálmi je aj pre samotných cestujúcich možný iba „landside“, to znamená po obvode letiska, čo v tomto prípade znamená prekvapivo dlhú jazdu autobusom, autom alebo taxíkom okolo celého letiska po diaľnici, kedy pomaly aj strácate dojem, že sa presúvate len medzi terminálmi toho istého letiska. Doprava autobusmi je navyše nedostatočná, takže častokrát sú autobusy plné. Zatiaľčo hlavný terminál KLIA je štandardná elegantná budova s nástupnými mostami, low-cost terminál pôsobí skutočne low-cost dojmom. Neustále plný ľudí, ktorí všade postávajú so svojimi kuframi, nedostatok miesta, prehustená doprava, nízke stropy, jednoduché gaty a peší boarding v plechových koridoroch vám skutočne nedajú zabudnúť na to, že letíte (pravdepodobne) za nižšiu cenu ako „tí na severe“. V súčasnosti je už takmer dokončený nový low-cost terminál KLIA 2, ktorý sa nachádza na severnej strane letiska, v tesnom susedstve hlavného terminálu, jeho otvorenie je však zatiaľ neisté. V čase mojej návštevy mi však poloha súčasného low-cost terminálu pomohla v spotterských aktivitách, zatiaľčo výstavba toho nového spôsobila najväčšie problémy.
Ako som už spomínal, letisko Kuala Lumpur disponuje dvoma vzletovými a pristávacími dráhami v smere 14/32, pričom vo väčšine prípadov sa na jednu pristáva a z druhej vzlieta. Jednoduchšie podmienky na fotografovanie sú pravdepodobne vtedy, ak sa pristáva a vzlieta v smere 14, v čase mojej návštevy však fúkal stále viac-menej severný vietor, takže sa lietalo v smere 32. Nakoľko obe dráhy sú veľmi dlhé, jediným riešením je fotografovanie na priblížení. Zatiaľčo prah RWY 14L bol relatívne blízko môjho hotela a veľmi ľahko prístupný, prah RWY 32L bol kilometre vzdialený. Práve tu mi pomohla poloha low-cost terminálu, nakoľko som sa kombináciou hotelového shuttla a medziterminálových autobusov mohol za lacný peniaz dopraviť na južnú stranu letiska (vodič zastavil na požiadanie aj mimo zastávky) a odtiaľ už nasledoval peší pochod bližšie k prahu dráhy 32L. Čo sa spočiatku javilo iba ako otázka vzdialenosti, sa bohužiaľ ukázalo byť oveľa väčším problémom. Na objazdovej komunikácii okolo južného okraja letiska bol totiž hlavný vjazd, ktorým vchádzali nákladné a iné vozidlá na vtedy sa začínajúcu stavbu nového low-cost terminálu KLIA 2 a okolo vjazdovej búdy postávalo niekoľko zamestnancov. Nakoľko samotná objazdová komunikácia pokračovala ďalej, rozhodol som sa skúsiť šťastie a pozdravením sa mi podarilo okolo búdy prejsť a pokračovať ďalej. Keď som sa dostal dostatočne blízko k prilietavajúcim lietadlám, začal som fotografovať, avšak do 20 minút boli pri mne bezpečnostné zložky, ktoré lámanou angličtinou nekompromisne tvrdili, že je to areál letiska, hoci som bol zvonku letiskového plota. Nakoľko na nich neplatilo nič, musel som sa celú cestu vrátiť späť a začal som rozmýšľať nad alternatívnym riešením.
Nad objazdovou komunikáciou sa týčili pomerne vysoké pahorky, ktorých sa ťažil kameň, a tak som sa rozhodol nájsť cestu lesom práve na toto miesto. To sa mi po úmornom pochode lesnými cestami, kde sa preháňali domáci na skútroch, aj podarilo a dostal som sa na skaliská nad strážnu búdu, kde som bol relatívne nepozorovaný. Odtiaľ sa dali fotografovať lietadlá vo vzduchu na pristátie na RWY 32L, tesne nad palmovými hájmi, ktoré boli umelo nasadené okolo celého letiska a s každým pribúdajúcim rokom stále viac a viac zakrývajú posledné voľné priezory na fotografovanie. Cítil som sa tu relatívne bezpečne, ale aj to sa ukázalo ako mylné, nakoľko na druhý deň ma aj tu objavili miestni „securiťáci“, dali si tú prácu vyštverať sa autom na kopce a vysvetlili mi, že aj toto je areál letiska a teda musím odísť. No neviem, podľa malajských zvyklostí siaha areál letiska asi až po najbližšie more... Stačilo však odísť a na druhý deň byť ešte viac nenápadný, a tak som toto miesto využíval až do konca na ranné fotografovanie, zatiaľčo na obed bolo treba presunúť sa ďalším peším pochodom cez les a okolo približovacích svetiel dráhy na opačnú stranu, kde sa mi po troche hľadania podarilo nájsť veľkú čistinu s jedinou palmou uprostred, ktorá mi dobre poslúžila ako stanovište na zloženie kostí i zdroj tieňa. Bohužiaľ, ako som už spomínal, okolo tretej popoludní, keď sa slnko dostávalo do stále lepšej polohy, zhustli vždy mraky, ktoré slnko zakryli. Paradoxne svietilo slnko najintenzívnejšie počas obeda, keď bolo presne nad hlavou... Ale aj napriek všetkým týmto prekážkam som sa vždy vynašiel a fotografovanie v Kuala Lumpur som využil naplno ako sa len dalo, hoci návrat do tejto destinácie v dohľadnej dobe asi neplánujem.
O ďalšom priebehu mojej cesty, fotografovaní v Jakarte, ako aj na starom kualalumpurskom letisku Subang, v druhej časti môjho Trip reportu.