Po niečo vyše dvoch dňoch strávených v Kuala Lumpur nastal čas na presun do indonézskeho hlavného mesta. Keď som po zakúpení „hlavnej“ letenky do Kuala Lumpur hľadal najlepšiu a najlacnejšiu možnosť, ako sa prepraviť do Jakarty, do oka mi padla ponuka spoločnosti Mandala Airlines. Táto kedysi významná indonézska spoločnosť zastavila svoje lety, neskončila však úplne, avšak kapitálovo do nej vstúpili singapúrske Tiger Airways a začlenili ju pod svoj multinacionálny dáždnik. Tiger Airways som celkom dôveroval a cena bola oveľa lacnejšia ako s konkurenčnou Air Asia, navyše mali vhodné letové časy, napriek tomu som mal obavy kúpiť si letenku s dopravcom, ktorý v čase kúpy ešte reálne nelietal. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a let s Mandala Airlines prebehol absolútne bez problémov, novučičkým A.320, ktorého paluba bola vzhľadom na pár dní fungujúcu prevádzku tak prázdna, že som si mohol vyberať nie sedadlo, ale celé rady na sedenie. A tak som sa 12.mája popoludní z low-cost terminálu letiska Kuala Lumpur presunul včas a pohodlne do Jakarty. Už počas večerného pristávania ma upútali svetlá pohybujúce sa popri plote letiska, až na druhý deň som však zistil o čo vlastne ide. Nocľah v jednoduchom hoteli blízko letiska prebehol vďaka bezplatnému vyzdvihnutiu pred terminálom relatívne bezproblémovo a ráno ma čakalo nové spotterské dobrodružstvo.
Ako som už spomínal, Jakartu som si zvolil pre pestrú paletu dopravcov, ktorých inak spotter nemá veľmi šancu vidieť a fotografovať a pre ešte stále lietajúce staršie typy lietadiel, aj keď už vo veľmi limitovanom počte (veru, staré dobré časy sú už takmer preč aj v tak zapadnutom konci sveta ako je Indonézia). Čoho som sa najviac obával, boli podmienky na fotografovanie v tejto moslimskej krajine. Keď som sa cez internet skontaktoval s dvojicou domácich spotterov, moja nálada trochu pookriala, keďže aj v týchto končinách sa niekto predsalen venuje spottingu. O čo menšie očakávania som mal, o to pozitívnejšie napokon dopadla moja návšteva, avšak len vďaka domácej pomoci. Letisko Soekarno-Hatta International Airport je na 9.mieste na svete v počte odbavených cestujúcich, v roku mojej návštevy ním prešlo 57,8 milióna cestujúcich. Disponuje tromi terminálmi, terminály 1 a 2 sú staršie, tmavé, často beznádejne preplnené a poskytujú návštevníkovi pravý obraz tejto chudobnej krajiny. Terminál 3, na ktorý lieta aj Mandala Airlines, je nový, moderný a čistý a v súčasnosti slúži zatiaľ len low-cost dopravcom, v blízkej budúcnosti však má byť prestavaný a niekoľkonásobne rozšírený na hlavný terminál letiska, základňu národného dopravcu Garuda Indonesia Airlines. Dve paralelné vzletové a pristávacie dráhy v smere 07/25 sú rovnako dlhé (3600 m) a používané súbežne, všetky terminály sa nachádzajú medzi nimi. Spravidla sa uplatňuje systém pristávania a vzlietania z tej dráhy, ktorá je bližšia k cieľovému terminálu, nemusí to však vždy byť pravidlom. V čase mojej návštevy sa lietalo výhradne v smere 25.
Po nocľahu v hoteli ma ráno čakal už jeden z miestnych spotterov a jeho autom sme zamierili cez uzučké a chudobou dýchajúce uličky k južnej dráhe letiska (07R/25L). Nakoľko Jakarta sa nachádza na južnej pologuli blízko rovníka, slnko je pri danom usporiadaní dráh lepšie od obeda počas popoludnia, ráno však bolo relatívne lepšie z južnej strany, preto sme zvolili južnú dráhu. Podmienky na fotografovanie tu nie sú ideálne, ale podobne ako obydlia v okolí, aj plot letiska je miestami v zúboženom stave, a tak aj bez rebríka sa našli miesta, kde nebol problém fotografovať lietadlá na dráhe alebo na rolovacej dráhe. Okrem bujnej tropickej vegetácie mi však trochu vadila prílišná pozornosť miestnych obyvateľov, ktorí spottingu veľmi nerozumejú a cudzinec s drahým fotoaparátom na krku pôsobí zvláštne. Našťastie vďaka domácemu sprievodu sa kontakt obmedzil iba na úsmevy a zdvorilostné zakývanie a ja som sa mohol nerušene venovať svojej „práci“. Slnko sa však veľmi rýchlo prenieslo ponad dráhu jemne na druhú stranu, a teda nastal čas presunúť sa na opačnú stranu. Autom sme sa teda presunuli na severnú stranu severnej dráhy (07L/25R) a až tu som zistil, čo boli desiatky tých svetiel pri večernom pristávaní... Popri letisku boli postavené jednoduché príbytky miestnych obyvateľov, ktorí sa po neskutočne rozbitej a žalostne úzkej objazdovej ceste presúvali všade na svojich mopedoch a motorkách. Auto tu vlastní málokto, a tak náš presun vyvolal náležitú pozornosť, znásobenú náročným vyhýbaním sa ostatnej premávke na uzučkej a dierami posiatej ceste.
Počas presunu sa podmienky na fotografovanie zdali byť veľmi biedne, nakoľko plot letiska siahal veľmi ďaleko pred prah dráhy, kde boli lietadlá ešte príliš vysoko. Navyše popri dráhe boli ploty dokonca dva. Ten prvý domácim vôbec nevadil a cez jeho diery bežne chodili dovnútra trhať trávu pre svoje zvieratá, ten druhý však bol mohutný a masívny. Domáci spotteri ma však neochvejne doviezli k jedinému domu, ktorý disponoval aj horným podlažím s veľkou terasou a po pár slovách s domácim sa celá skupina spotterov (v konečnom štádiu asi 7 domorodcov a ja) presunula na stále nedokončenú terasu, ktorá okrem výborného tieňa poskytovala hlavne nerušený výhľad na blízku dráhu ponad jej dva ploty. Nič lepšie som si v daných podmienkach nemohol želať, navyše domáci „hostitelia“ sa postarali aj o chutný obed a príjemnú spoločnosť počas celého popoludnia. A tak odhliadnúc od toho, že časť prevádzky na južnej dráhe mi ušla, všetko čo pristávalo alebo vzlietalo zo severnej dráhy prechádzalo popred terasu a naše objektívy. Navyše sa väčšinu popoludnia podarilo aj to, že svietilo aj slnko, hoci typicky tropicky zakalené, takže popoludnie v Jakarte sa naozaj vydarilo. Po zaplatení malého „poďakovania“ majiteľovi domu som sa s domácimi spottermi rozlúčil a zvyšok pobytu v Jakarte už zvládol na vlastnú päsť.
Na druhý deň som mal v pláne návštevu starého letiska Halim, blízko centra mesta. Pri jazde taxíkom som si užil panorámu mesta i dopravné zápchy, na letisko som však napokon dorazil. Na základe informácií od iných spotterov som sa tu chcel pokúsiť o získanie povolenia o vstup na plochu, navštívil som teda odporúčanú kanceláriu, bohužiaľ mi však bolo vysvetlené, že vstup na plochu povoľujú v súčasnosti už len vojaci, povolenie trvá aj niekoľko týždňov a typický štátny úradník mi ani nevedel povedať, kam a na koho sa treba obrátiť. Navyše v tom čase práve prebiehali prípravy na spomienkové udalosti k havárii Suchoja Superjet, ktorý sa po štarte z Halimu zrútil niekoľko dní predtým, takže všetci sa venovali týmto udalostiam, a tak som svoje úsilie musel vzdať. Nakoľko ale z letiska každú chvíľu vzlietali skutočne zaujímavé vojenské i civilné stroje staršieho dáta výroby, rozhodol som sa poblúdiť ešte po okolí letiska, čím som sa dostal do naozaj uzučkých a nikam nevedúcich chodníčkov a cestičiek k miestnym obydliam, odkiaľ som bol nakoniec rád, že som sa dostal von bez straty peňaženky alebo fotoaparátu. Letisko je kompletne obstavané a obrastené, a tak som sa po tomto intermezzu vydal taxíkom na druhý koniec, kde som po niekoľkých pokusoch našiel peší nadchod ponad diaľnicu, z ktorého bolo možné fotografovať aspoň lietadlá na priblížení. Prevádzka však bola veľmi slabá a počas párhodinového pobytu som vyfotografoval snáď 4 stroje, avšak relatívne vzácne. Posledný deň pobytu v Jakarte mi už počasie neprialo, obloha sa zatiahla typickými tropickými mrakmi a keďže sa mi ani cez opakované pokusy nepodarilo dostať ani na plochu letiska Soekarno Hatta, strávil som posledné hodiny pobytu na jednotlivých terasách Terminálu 1, odkiaľ sa dali celkom dobre vyfotografovať niektoré domáce lietadlá. Terasy síce majú pletivo, ale vynaliezavý spotter z Európy sa vyšphal na zábradlie a cez medzeru medzi pletivom a strechou terás prekonal aj túto prekážku.
Po návrate do Kuala Lumpur ma čakala ešte návšteva starého letiska Subang. Tu mi tiež neprialo počasie, to ma však neodradilo od toho, aby som nenavštívil kanceláriu Airport Managera. Ten bol našťastie veľmi priateľský a zariadil mi okamžite vstup na plochu v sprievode ochotného pracovníka s autom, ktorý ma potom povozil po všetkých zákutiach letiska, s výnimkou apronu kde sa vykonáva údržba niektorých lietadiel, a na ktorý si jeho vlastník neželá žiadne návštevy. Napriek zamračenej oblohe som rád, že som možno naposledy v živote videl a odfotografoval štyri B.727 a niekoľko ďalších takmer historických lietadiel. Po rozlúčení so samotným letiskom som si ešte pešo prešľapal k samotnej dráhe, kde som počas niekoľkých hodín fotografoval miestnu prevádzku, pozostávajúcu predovšetkým z regionálnych turbopropov a viacerých vojenských transportných mašín. Na letisku Subang je povolená pravidelná doprava len vrtuľových lietadiel, jedinú výnimku majú nákladné stroje spoločnosti Transmile Air Services a prúdové lietadlá všeobecného letectva alebo smerujúce na údržbu. Po niekoľkých veteránoch na ploche som si tu užil niekoľko pristátí dnes už takmer „vyhynutého“ typu DHC-7, ktoré brali dych svojím uhlom klesania v poslednej fáze priblíženia. Po dni strávenom na Subangu ma už čakala len cesta taxíkom späť do môjho hotela v blízkosti letiska Kuala Lumpur, vyzdvihnutie batožiny a odvoz na odlet cez Dohu do Viedne. Na záver musím konštatovať, že hoci sa mi nie všetko podarilo a najmä odmietnutie vstupu na plochu letiska Halim (na ktorom sú skutočne vzácne a staré stroje) bolo veľkým sklamaním, celkovo dopadol výlet veľmi dobre a toto spontánne rozhodnutie som určite neľutoval.