Pozornejších návštevníkov tejto stránky možno napadnú hneď na začiatku pochybnosti, či nejde o „déja vu“ alebo či pre nedostatok „materiálu“ neopakujeme rovnaký Trip report ako pred približne rokom. Veru nie, fotografického „materiálu“ mám až-až, len času akosi málo na jeho spracovanie a aj preto sa na tomto mieste ospravedlňujem za trochu predĺženú dobu od realizácie výletu do publikovania fotografií. Ale prečo znova po roku Antalya? Odpoveď som dal už v poslednom Trip reporte z tejto destinácie: Lebo je to jednoducho s obrovským odstupom najzaujímavejšie dovolenkové letisko v dosahu európskych spotterov. A to nielen intenzitou, ale najmä rozmanitosťou prevádzky. Hoci prevádzkové výkony na väčšine európskych letísk viac-menej neustále rastú, atraktivita lietadiel, ktoré na nich možno zachytiť objektívom fotoaparátu, bohužiaľ permanentne klesá. Samozrejme, ani Antalya už nie je to čo bývala pred 5 a viac rokmi, hučiace a dymiace staré IL-86, ktoré sa s trochou nadsázky odliepali v horúcom vzduchu od zeme skôr vďaka jej zakryveniu ako výkonu motorov, nahradili moderné Boeingy a Airbusy. Aj o niečo modernejšie TU-154M a JAK-42 v Antalyi možno dnes spočítať na prstoch jednej ruky. Avšak rozmanitosťou leteckých spoločností, ktoré najmä v hlavnej letnej sezóne pravidelne nalietavajú hlavné turecké dovolenkové letisko, sa jej nemôže žiadna iná destinácia v Európe ani priblížiť. Hlavným magnetom Antalye sú práve spoločnosti z bývalého Sovietskeho zväzu, a tak praví spotteri každý rok s napätím očakávajú, akí noví dopravcovia a s akými novými typmi lietadiel sa tu objavia.
Preto niet divu, že aj v júli 2012 smerovali moje spotterské kroky znovu, už tuším po piaty raz, práve do Turecka. Každým rokom som naberal nové a nové skúsenosti zo spottingu v tejto destinácii, ktoré som využil pri ďalšej návšteve. Hneď na začiatku treba znovu pripomenúť, že hoci počet spotterov smerujúcich do Antalye, je každý rok väčší a väčší, základné pomery sa tu bohužiaľ stále nezmenili. V Turecku je stále väčšina letísk aspoň formálne uvádzaná ako letiská so zmiešanou civilnou a vojenskou prevádzkou (hoci za svojich 5 rokov som v Antalyi nevidel jediné vojenské lietadlo), čo je základným predpokladom pre možné problémy pri „výkone“ nášho hobby. Letisko je obohnané ostnatým drôtom, častokrát aj betónovým múrom a každých niekoľko stoviek metrov sú strážne veže, z ktorých majú bezpečnostné zložky dobrý výhľad. Zabudnite teda na „európske“ fotografovanie s rebríkom tesne pri plote. Bohužiaľ, aj pochopenie miestneho, zväčša chudobného roľníckeho, obyvateľstva pre fotografovanie lietadiel je veľmi nízke, preto aj otvorené pohybovanie sa s fotoaparátom pri políčkach alebo miestnych cestách môže vyvolať neželanú pozornosť v podobe privolania policajnej hliadky. Ja osobne mám dojem, že v posledných rokoch, možno iba zhodou náhod, akoby sa takéto praktiky miestnych zintentívnili. Zatiaľčo počas prvých troch návštev som pri fotografovaní ďalej od plota letiska, medzi domami, nemal žiadne problémy, v posledných dvoch rokoch som dostal návštevu policajnej hliadky. Tá samozrejme nehovorí nijako inak ako po turecky, takže komunikácia je veľmi ťažká, našťastie som mal počas posledných dvoch návštev vybavené oficiálne povolenie na fotografovanie lietadiel na ploche v turečtine, ktoré policajtov vždy odzbrojilo a s pozdravom odišli.
Je teda jasné, že atraktivita Antalye je bohužiaľ obmedzená nepohodlnejšími podmienkami na fotografovanie, avšak opatrný spotter s trochou šťastia by nemal mať väčšie problémy. Otázne vôbec je, čo by mohla polícia voči fotografovi namietať, nakoľko v Turecku je zakázané fotografovanie na letiskách, nie však lietadiel v jeho blízkosti. Ak sa teda niekto nachádza kilometer od plota letiska, ide viac-menej o problém v zlej komunikácii s políciou ako o porušenie nejakého zákona. Aj tak je však lepšie sa prípadnému zdržiavaniu, vysvetľovaniu alebo v najhoršom prípade vysvetľovaniu na policajnej stanici vyhnúť. Ako som už spomínal, mojou pomocou bolo oficiálne povolenie na fotografovanie na ploche letiska, ktoré obsahovalo pečiatky asi 5 inštitúcií letiska a hoci v podstate nehovorilo nič o fotografovaní mimo letiska, vždy zabralo. Navyše, vďaka nemu a dobrým kontaktom s obchodnými partnermi na letisku, som mohol využiť najmä obedňajšie a skoré popoludňajšie hodiny, ktoré sú inak nevhodné na fotografovanie zvonka, na zhotovenie pár fotografií na ploche letiska. V tom čase je totiž slnko vo veľmi zlom uhle, takže medzi cca 11:00 a 14:00 h je fotografovanie v smere dráh s veľmi zlým svetlom. Mojím pravidlom bolo, začať fotografovanie ráno na priblížení na južnej strane letiska, okolo 11:00 h s pomocou miestnych partnerov začať pobyt na ploche a v závislosti od očakávanej prevádzky sa neskoro popoludní presunúť zase na severnú stranu letiska opäť na fotografovanie na priblížení. Zaujímavé je, že pokiaľ som mnohokrát aj sám fotografoval priamo v areáli letiska, nikomu z bezpečnostných zložiek som už nevadil.
Ako už vyplýva z predchádzajúcich riadkov, podobne ako v iných prímorských destináciách, aj v Antalyi sa počas dňa mení vietor, preto je požičanie auta absolútnou nevyhnutnosťou. Zatiaľčo ráno sa pristáva a vzlieta v smere z juhu na sever, najneskôr okolo obeda zmena vetra vyvolá zmenu smeru lietania a k poslednej zmene dochádza spravidla večer okolo 19:00 h, väčšinou našťastie už pri posledných lúčoch slnka, takže ďalšiu zmenu pozície môže spotter vypustiť. Auto tiež umožňuje rýchly presun medzi pozíciami, aj keď na „skok“ medzi paralelnými dráhami, keď zbadáte v diaľke niečo na priblížení na druhú dráhu, sú vzdialenosti príliš veľké, cesty príliš úzke, kľukaté a plné prekážok a lietadlo príliš blízko. To je ďalší problém Antalye v posledných rokoch: Zatiaľčo kedysi bola silne preferovaná jedna dráha na pristátia a druhá na vzlety, dnes sú v používaní spravidla obe, buď v závislosti od cieľového terminálu, smeru letu alebo proste od náhody alebo vôle riadiaceho. Preto treba počítať s istou dávkou sklamania. Pri dlhšom pobyte možno zase vsadiť na striedavý pobyt pri oboch dráhach. Auto tiež poskytne v horúcich dňoch vítané osvieženie v podobe klimatizácie, pozor si však treba dať na chaotický štýl jazdenia v Turecku, kde jazda na práve naskočenú červenú, neustále vytrubovanie a nedodržiavanie jazdných pruhov patria k dennému koloritu. Prenájom auta je však lacný, vychádza okolo 30 EUR na deň. Zhruba za podobnú sumu možno zohnať aj lacné ubytovanie v niektorom z malých hotelíkov v mestečku Lara, ktoré je najbližšie k letisku. Ak si nepotrpíte na luxus, je to tá správna voľba. A potom už nemusí nič stáť v ceste úspešnému spottingu v tejto atraktívnej destinácii.