V prvej časti Trip reportu som priniesol základné informácie a prvé poznatky z mojej cesty do Tokia vo februári 2012, v ďalšom sa budem venovať samotnému fotografovaniu. Hneď po prílete na letisko Narita viedli moje kroky samozrejme do zmenárne a potom som sa už stretol s mojím japonským kamarátom, ktorý ma odviezol na prvé dve fotopozície. Narita disponuje niekoľkými miestami, z ktorých si spotter môže užívať svoje hobby. Tie najdostupnejšie sú samozrejme obe vyhliadkové terasy na termináloch. Obe sú zdarma, otvorené počas celého dňa a najmä v peknom počasí veľmi populárne, čo má samozrejme svoje nevýhody. Zatiaľčo Terminál 1 disponuje jednou veľkou terasou, tá na Termináli 2 je rozdelená na dve časti. Medzi nimi sa treba presunúť cez samotný terminál, čo je v prípade zhonu veľmi nepríjemné, nakoľko okrem veľkej vzdialenosti sa vám pod nohy „pletú“ bežní cestujúci, nakupujúci v obchodíkoch alebo len tak prechádzajúci. Obe terasy na Narite majú jednu veľkú nevýhodu, a tou je pletivo oddeľujúce terasu od odbavovacej plochy, v ktorom je len obmedzený počet väčších či menších otvorov pre objektívy fotoaparátov. Za pekného počasia, ak spotter nepríde hneď po otvorení a „neobsadí“ si niektorý z otvorov, je tak prakticky nemožné sa neskôr k niektorému dostať. Problém je to najmä u terás Terminálu 2, kde je otvorov skutočne málo a najmä tie najlepšie nasmerované sú permanentne obsadené domácimi fotografmi. Statický objekt sa dá samozrejme s troškou majstrovstva odfotiť aj cez bežné pletivo, ale u pohybujúceho sa lietadla je to problém.
Zatiaľčo terasa Terminálu 1 je orientovaná smerom na západ a je teda vhodná jedine ráno (ktoré je v zimnom čase veľmi krátke, než slnko prejde do nevhodného uhla), terasy Terminálu 2 smerujú na východ a boli by teda vhodnejšie popoludní, avšak výhľad z nich je výrazne horší. Preto som najmä popoludní dal vždy radšej prednosť fotografovaniu pri dráhach. Tých možností je v okolí dráh hneď niekoľko. Narita disponuje dvoma paralelnými dráhami v smere 16/34, dlhšia 16R/34L je nazývaná aj Runway 1, kratšia 16L/34R zasa Runway 2, čo tiež vyjadruje ich priority. Dĺžka tej druhej iba 2500 metrov je dôsledkom dlhoročného boja letiska Narita o pozemky nachádzajúce sa pred jej súčasným prahom 34R, ktoré sa stále pre potreby predĺženia dráhy stále nepodarilo získať. Na fotografiách jasne vidieť takmer dobudovanú sekundárnu infraštruktúru (rolovacie dráhy) k budúcemu južnému koncu tejto dráhy, lietadlám však dodnes musí stále stačiť jej krátka dĺžka. Aj preto sa na RWY 16L/34R odohráva najmä väčšina pristátí a iba výnimočne zopár vzletov, zatiaľčo z dráhy 16R/34L prebieha drvivá väčšina štartov a časť pristátí. Pristátia sú spravidla rozdeľované podľa cieľového terminálu, avšak ovplyvňujú ich aj smer príletu či počet vzletov v danom okamihu. Zatiaľčo v lete prevláda lietanie v smere 16, v zimnom období fúka väčšinou opačný vietor, avšak k zmenám môže dôjsť aj v priebehu dňa.
Lepšie možnosti na fotografovanie sú v prípade lietania v smere 16, kedy je k dispozícii hneď niekoľko pozícií na priblíženie na pristátie alebo pri prahu samotných dráh, v mojom prípade sa väčšinu času lietalo v smere 34. V takomto prípade je možností menej. V prípade RWY 34L sú možné fotografie lietadiel na priblížení, pri absencii heat-hazu aj fotografie lietadiel pri vchádzaní na dráhu pred štartom. Nakoľko počas mojej návštevy sa opravovala posledná sekcia rolovacej dráhy, lietadlá vchádzali na dráhu 34L ďalej od jej prahu, čím túto možnosť znegovali. Fotografovať však možno aj lietadlá tesne po vzlete z dráhy, tieto miesta sú však ťažko dosiahnuteľné bez auta a nie všetky lietadlá je možné odfotiť, nakoľko sú po štarte rôzne vysoko. V prípade RWY 34R som si sám, vďaka svojmu dobrému „spotterskému inštinktu“, našiel pozíciu, ktorú domáci spotteri nevyužívajú, nakoľko je tam údajne zakázaný vstup. Je to obyčajná lúka za múrmi letiska, v blízkosti niekoľkých hotelov, na ktorej je síce skutočne tabuľka s nejakým nápisom v japončine, avšak počas svojho pobytu som na tomto mieste strávil dosť času a nikomu som nevadil. Či to bola len šťastná náhoda alebo je vstup zakázaný len do ohradenej časti lúky, to je otázne. Každopádne sa z tejto lúky dajú slušne fotografovať lietadlá v poslednej fáze priblíženia na RWY 34R, aj keď ich možno zbadať až v poslednej chvíli kvôli betónovému múru letiska. Druhá možnosť spočíva vo fotografovaní lietadiel rolujúcich z dráhy 34R k terminálom, tu však v zábere vidieť mohutné oplotenie letiska a lietadlá je nutné fotografovať z uhla mierne spredu. Napriek tomu sa na tomto mieste dajú najmä neskôr popoludní a večer robiť pekné zábery.
Letisko Haneda je z pohľadu fotopozícií chudobnejšie ako Narita, na druhej strane si spotter v podstate vystačí s vyhliadkovými terasami na termináloch. A tie sa nachádzajú na všetkých troch. Haneda disponuje dvoma vnútroštátnymi terminálmi a jedným medzinárodným, medzi ktorými premáva free shuttle bus. Všetky sú opäť zdarma a otvorené počas celého dňa a z pohľadu najmä neleteckých návštevníkov ešte populárnejšie ako tie naritské. Tu to však nepredstavuje tak výrazný problém, nakoľko „oplotenie“ terás je riešené iba vodorovnými drôtmi v určitých rozostupoch, medzi ktoré sa dá vsunúť objektív a počet „fotopozícií“ je tak prakticky neobmedzený. Samozrejme, v najexponovanejších miestach je spotterov vždy najviac, preto isté „obsadenie si pozície“ nie je určite na škodu. Terasa na medzinárodnom termináli je podľa môjho názoru absolútne nevhodná, nakoľko je umiestnená veľmi vysoko nad odbavovacou plochou a navyše dráha je príliš ďaleko na slušné zábery. Oveľa vhodnejšie sú obe terasy na Termináloch 1 a 2. Nakoľko hlavné vzletové a pristávacie dráhy na Hanede sú opäť orientované v smere 16/34 (zvyšné dve sú používané minimálne), situácia je podobná ako na Narite. Terasa Terminálu 1, ktorý slúži predovšetkým Japan Airlines, je vhodná v ranných hodinách. Rozdelená je na dve časti, ktoré sú však prepojené iba krátkym prechodom cez terminál, takže nie je problém v prípade potreby „prebehnúť“ z jednej časti na druhú. Jej južná časť má aj vyššie poschodie, to je však na fotografovanie menej vhodné.
Na popoludňajšie fotografovanie je vhodná terasa na Termináli 2, ktorá je opäť rozdelené na severnú a južnú časť, pričom zaujímavejšia je tá južná. Terminál 2 slúži predovšetkým letom All Nippon Airways, ale na severnej strane sú aj stojiská spoločnosti Air Do, obidve sú známe svojimi pestrými sfarbeniami. Okrem fotografií rolujúcich lietadiel možno pekne fotografovať aj lietadlá na dráhe 16L/34R, problémom však môže byť heat-haze z väčšej vzdialenosti. Plusom však je atraktívne pozadie zátoky a tokijského prístavu, ktoré v slnečnom počasí vytvárajú peknú kulisu. Prevádzka na Hanede je v prevažnej miere vnútroštátna, lety sú teda kratšie a niektoré lietadlá sa v priebehu dňa objavia aj viackrát. Preto možno povedať, že s výnimkou nejakého jedného-dvoch špeciálnych sfarbení sa prevádzka na Hanede po jednom dni viac-menej opakuje, a tak jeden skutočne slnečný deň je väčšinou postačujúci na jej celé pokrytie. Na Hanede sú okrem štandardných dopravcov bázované aj lietadlá pobrežnej stráže, majúce svoju základňu na severnom okraji letiska, pristávajú tu často aj lietadlá vládnych návštev, na zachytenie tejto prevádzky však musí mať zahraničný spotter vyslovene šťastie. Aj bez neho sa však môj výlet do Tokia vydaril a vďaka pestrosti leteckých spoločností, špeciálnych sfarbení, ako aj dobrým fotopozíciám sa do japonskej metropoly vyberiem čoskoro znova.