V novembri 2012 ma pracovné povinnosti zaviedli do kanadskej metropoly Toronto. Nebola to moja prvá návšteva hlavného mesta Ontaria, kedysi som v Toronte prestupoval na ceste do Vancouveru a pred pár rokmi som tu strávil tiež niekoľko dní na pracovnej ceste. Najlacnejšia letenka bola v tom čase kombináciou letov Delta Air Lines a KLM, pričom cesta tam viedla cez severoamerické mesto Minneapolis. Túto možnosť som veľmi uvítal, nakoľko mi umožnila niekoľkohodinovú zastávku na miestnom letisku. Cielene by som sa do Minneapolisu asi nevybral, takto som mal možnosť navštíviť aspoň na pár hodín ďalšie nové letisko. O službách na palubách lietadiel severoamerických spoločností kolujú po internete rôzne názory, spravidla nemajú tieto spoločnosti vysoké hodnotenie v porovnaní s ázijskými, blízkovýchodnými alebo európskymi dopravcami. Bohužiaľ, aj ja som musel skôr dať za pravdu nie veľmi pozitívnym hodnoteniam, hoci skúsenosti neboli nijako tragické. Samotný transport z Amsterdamu do Minneapolisu prebehol načas a bez problémov (pominúc stupídnu predletovú kontrolu pasažierov v Amsterdame, ktorá je však typická pre všetky odlety do USA), avšak služby na palube neboli práve špičkovej úrovne. Na vekový priemer stewardiek okolo 50 rokov si človek pomaly zvyká aj u niektorých európskych spoločností a koniec koncov, pokiaľ sú príjemné a milé, nie je na tom nič zlého, avšak spôsob, akým mi staršia pani takmer hodila tácku s jedlom na môj sklopený stolík mal ďaleko od úslužnosti. To ma však nemohlo odradiť od pozitívneho očakávania mojej cesty.
Po prílete do Minneapolisu som prešiel imigračnou kontrolou pomerne rýchlo, moja informácia o pokračovaní cesty do Toronta o pár hodín ma ušetrila tradičných hlúpych otázok imigračného úradníka a po pár minútach som prechádzajúc terminálom hľadal vopred zistené miesto na parkovacej garáži, odkiaľ malo byť možné dobre fotografovať časť prevádzky letiska. Letisko nesie oficiálne meno Minneapolis/St.Paul, nakoľko v jeho blízkosti sa nachádzajú obe tieto veľké mestá. Ročne ním prejde okolo 34 miliónov cestujúcich a funguje ako jeden z vedľajších hubov spoločnosti Delta. Diaľkových liniek z neho veľa nevedie, zámorské destinácie sa dajú spočítať takmer na prstoch jednej ruky, veľmi čulá je naopak prevádzka na stredných a krátkych tratiach, samozrejme silne dominovaná Deltou a jej regionálnymi partnermi pod hlavičkou Delta Connection. Letisko disponuje celkovo 4 vzletovými a pristávacími dráhami, ktoré sa typicky americkým spôsobom navzájom križujú, preto môžu byť v prevádzke naraz vždy iba 2 až 3 z nich. V mojom prípade bola väčšina pohybov na dráhach 12L/30R (väčšina pristátí a časť vzletov), 12R/30L (časť pristátí) a 17/35 (väčšina vzletov), pričom používanými smermi boli 12 a 17. Našťastie som mal po väčšinu pobytu slnečné, hoci takmer mrazivé počasie, až tesne pred západom slnka sa obloha zatiahla vysokými bielymi mrakmi, to som sa však už musel chystať na svoj ďalší let.
Letisko Minneapolis/St.Paul disponuje niekoľkými fotopozíciami, väčšina z nich je však v okolí letiska, na čo som vzhľadom na krátkosť času nemal priestor. Jedinou rozumnou voľbou bola strecha garáže jedného z terminálov, odkiaľ som mal nerušený výhľad na dráhu 12L/30R a priľahlú časť apronu. V popoludňajších hodinách bola navyše táto strana letiska krásne nasvietená zimným slnkom, a tak mi nevadilo, že časť prevádzky mi „utečie“ na ostatných dráhach. Samozrejme, drvivá väčšina strojov patrila Delte a jej regionálnym partnerom, avšak nechýbalo ani zopár iných spoločností a malých turbopropov. Na opačnej strane dráhy 12L/30R sa nachádza základňa USAF Minnesota Air National Guard, kde sa počas môjho pobytu vystriedalo niekoľko Herculesov C-130. Na tejto pozícii som dokonca ani nebol rušený žiadnymi bezpečnostnými zložkami, čo na amerických letiskách nie je vždy až tak samozrejmé. Novembrové dni sú veľmi krátke a tak zopár hodín pobytu tak prebehlo veľmi rýchlo a nastal čas pobrať sa do gatu na môj pokračovací let do Toronta. Po transatlantickom lete v A.330-300 som tentokrát nastúpil do CRJ-200, ktorý ma neskoro večer bezpečne dopravil do Toronta.
Toronto, ako najväčšie mesto Kanady, disponuje v podstate tromi letiskami. Tým hlavným je samozrejme Pearson International Airport západne od mesta, na ktoré smeruje väčšina letov. Unikátom mesta je však Billy Bishop Toronto City Airport, malé letisko umiestnené na ostrove priamo pri centre mesta, vo vodách jazera Ontario. Jeho doménou sú krátke vnútroštátne a „transborder“ (teda do USA) lety turbovrtuľovými lietadlami DHC-8-400 spoločností Porter Airlines a Air Canada Express, plus zopár bizjetov, bizpropov a malých súkromných lietadiel. Tretím letiskom je továrenské letisko firmy Bombardier, ktoré sa nachádza v štvrti Downsview, a slúži na zálety, odovzdávacie lety a firemnú dopravu tejto spoločnosti. Prevádzka na ňom je samozrejme malá, nepredvídateľná, avšak pri dávke šťastia možno zachytiť zaujímavé sfarbenia na typoch DHC-8 alebo Global Express. Moja cesta počas chvíľ voľna viedla samozrejme najmä na hlavné letisko Pearson, ktoré je veľmi dobre dostupné bežnými mestskými autobusmi. Problémom tohto letiska je veľký počet vzletových a pristávacích dráh (05/23, 06L/24R, 06R/24L, 15L/33R a 15R/33L), takže vždy treba počítať s tým, že časť pristátí/vzletov jednoducho „ujde“ inam. Niektoré pozície najmä na východ od letiska sú ľahko dostupné mestskou dopravou a trochou chôdze, iné, najmä na západe a juhu, vyžadujú trochu viac šľapania. Našťastie som sa vopred skontaktoval s niekoľkými miestnymi spottermi, ktorí tvoria veľmi priateľskú komunitu a tí mi pomohli niektoré vzdialenosti skrátiť autom.
Podľa mojich pozorovaní sa pri štandardnom západnom alebo južnom smere vetra používajú na pristátie buď dráhy 24L alebo 24R a súčasne 23, na vzlety 24R a 23. Pri severnom alebo východnom smere vetra naopak na pristátie dráhy 05 a 06R, na vzlety hlavne 06L. „Priečne“ dráhy 15/33 sa používali minimálne, iba na zopár vzletov ťažko naložených transpacifických liniek. Prevádzka na letisku je samozrejme do istej miery jednotvárna, ako napokon všade, drvivú väčšinu predstavujú lety Air Canada a jej regionálnych partnerov. Počas mojej návštevy väčšina DHC-8 lietala ešte vo farbách Air Canada Jazz a prinášala tak pestrosť, nakoľko jej lietadlá zdobia nápisy a znaky v červenej, oranžovej, žltej či zelenej farbe. Čoraz viac lietadiel však dostávalo jednotné bledomodré farby Air Canada Express. Nechýbajú samozrejme početné lety Westjetu, ako aj domácich charterových dopravcov. Spomedzi nich má silné zastúpenie Sunwing Airlines, ktorý si tradične na zimné obdobie prenajíma niekoľko lietadiel od Travel Service, a tak pôsobilo veľmi zvláštne, keď som po príchode na letisko zahliadol hneď tri smerovky Travel Service vedľa seba. Európske a ázijské diaľkové linky prilietajú spravidla až popoludní alebo večer a v zime teda v nefotografovateľnom čase, počas dňa však občas zavíta nejaký ten návštevník z Karibiku či Južnej Ameriky.
Hneď oproti atraktívnemu nábrežiu Toronta, iba pár minút cesty trajektom, leží Toronto Island, obľúbená rekreačná a oddychová zóna miestnych obyvateľov. Hoci v novembri takmer zíva prázdnotou, jeho malebnosť a tiché prostredie ma vyhnali na niekoľkohodinovú prechádzku po časti ostrova. Na jednom z jeho koncov sa totiž nachádza práve už spomínané mestské letisko, nesúce meno Billy Bishop Toronto City Airport, a hoci jeho prevádzka je pomerne fádna, netradičné prostredie uprostred prírodnej oázy, ako aj atraktívna kulisa torontských mrakodrapov v pozadí ma lákali. Pešou prechádzkou cez v zime zväčša tiché chodníky sa dá dostať až k plotu letiska a dráhe a cvaknúť niekoľko zaujímavých záberov. Vďaka ochote jedného zo zamestnancov parku som napokon nemusel pešo merať ani cestu späť na trajekt. Navštívil som samozrejme aj firemné letisko Downsview, avšak vzhľadom na pracovný program som sa k nemu dostal až neskoro popoludní, tesne pred západom slnka a tentokrát som nemal šťastie na žiadny pohyb zaujímavého lietadla. Celkovo však možno povedať, že ak vás kroky zavedú do metropoly Ontaria, torontské letiská majú európskemu spotterovi čo ponúknuť.