Ako som už opakovane spomínal, pri mojich spotterských cestách ma to čoraz častejšie láka do exotickejších krajín, kde spotting možno nie je vždy jednoduchý, ale prináša cennejšie úlovky. Medzi takýmito cestami si však rád nájdem čas aj na akési „oddychovky“, pri ktorých netreba riešiť problémy so zákazom fotografovania, potenciálnym nebezpečenstvom pri pohybe v chudobných štvrtiach či predieranie sa prírodou na neprebádané miesta. Ide o také výlety, kde je fotografovanie bez problémov, naše hobby dobre známe a tolerované a chýbajú aj jazykové bariéry. Takéto predpoklady určite spĺňa cestovanie a fotografovanie na letiskách USA. Zatiaľčo veľké letiská na severe krajiny majú veľmi podobné klimatické podmienky ako u nás doma, moja snaha uniknúť krátkym zimným dňom, nedostatku slnečného svitu a nízkym teplotám ma prirodzene láka na juh. A tak sa už pomaly stáva mojou tradíciou, že „na striedačku“ navštevujem juhozápad (rozumej Kaliforniu a okolie) a juhovýchod (rozumej Floridu) USA, aby som pre zmenu fotografoval v absolútnej pohode a bez obáv. Tieto oblasti ponúkajú počas našej zimy prevažne pekné slnečné počasie s príjemnými teplotami, ktoré spolu s vybudovanou sieťou diaľníc umožňujú absolvovať aj celé okruhy po viacerých letiskách. Tak tomu bolo aj v januári 2013, kedy som sa zhruba po 2 rokoch opäť vybral na juhozápad USA.
Stálicami týchto výletov sú samozrejme Los Angeles a Las Vegas, kde je fotografovanie pohodlné a plné zaujímavých lietadiel. Zatiaľčo minule som svoj okruh zakončil v San Franciscu, kde som spotting vymenil za prehliadku tohto krásneho mesta, tentokrát som sa rozhodol pustiť ďalej na juhovýchod a navštíviť aj Arizonu. Ako som už spomínal, hustá a prepracovaná sieť diaľníc umožňuje pohodlné cestovanie, prenájom auta je pomerne lacný a benzín stojí len niečo cez polovicu našich cien. Stačí trochu plánovania, zabezpečenie ubytovania po trase a príjemný týždňový výlet je na svete. Na svoju dopravu do Los Angeles som tentokrát využil služby spoločnosti Alitalia, s ktorou som už predtým letel do Tokia a vedel som, že sú absolútne porovnateľné s inými európskymi spoločnosťami. V tom čase sa ešte Alitalii občas „zadarilo“ ponúknuť zaujímavé „error fares“, takže sa letenka za oceán dala kúpiť za veľmi výhodnú cenu. Nevýhodou týchto leteniek bolo, že spravidla začínali a končili v inom meste, tentokrát bol začiatok v Miláne-Malpense a koniec v Prahe. K hlavnej letenke som si teda dokúpil jednosmernú letenku Viedeň-Miláno spoločnosťou Niki, ktorá v tom čase ponúkala ešte cenovo výhodné jednosmerné tarify (po zmene cenovej politiky tomu tak už dnes nie je). Vďaka veľmi priaznivej cene som sa zmieril aj so smerovaním a prestupom cez newyorské letisko JFK, pričom vnútroštátny úsek bol operovaný spoločnosťou Delta Air Lines. Túto zdanlivú nevýhodu som využil vo svoj prospech a spiatočnú cestu som si vyskladal tak, že som na JFK mal celý deň na fotografovanie, čo sa nakoniec ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie.
Začiatok cesty však taký radostný nebol a nechýbalo veľa a moja cesta mohla skončiť skôr než začala. Nakoľko som mal dve samostatné letenky (do Milána s Niki a z Milána s Alitaliou), základným predpokladom bolo dostať sa včas na Malpensu. Toto letisko síce ponúka v rámci lákania prestupových cestujúcich zdarma poistenie prestupu v rámci programu „Via Milano“, kedy v prípade nestihnutia prípoja z dôvodu meškania alebo zrušenia predchádzajúceho spoja má cestujúci nárok na odškodnenie takmer do celej výšky ceny letenky a prípadne ďalších nákladov, určite však nebolo mojim cieľom naťahovať sa s talianskou poisťovňou o preplatenie strát. Preto som s veľkou nevôľou sledoval vývoj počasia v deň môjho odletu, nakoľko mohutná tlaková níž nad Talianskom sľubovala extrémne výdatné sneženie aj v našej oblasti. To sa nakoniec aj naplnilo a cesta do Viedne v deň odletu bola ako zo zlého sna. Husté sneženie hrozilo každou minútou rušením letov, na pokoji mi nepridalo ani zistenie, že na náš let do Milána je vo viedenskom gate tak maximálne 20 hláv. Až keď si mohutný ťahač poradil s už asi 20 centimetrovou vrstvou snehu na aprone a my sme sa presunuli na odnámrazovacie stojisko, začal som potichu veriť, že predsalen odletíme, čo sa napokon aj podarilo. Že moje obavy vôbec neboli márne dokladá fakt, že letisko Viedeň sa asi dve hodiny po mojom odlete úplne uzatvorilo a zostalo tak až do nasledujúceho dňa. To som však ja už bezpečne sedel v Malpense a zvyšok cesty až do L.A. prebehol bez problémov. Teda ak pominiem úplne plný Boeing 757 spoločnosti Delta Air Lines na úseku JFK-LAX, ktorý mi opäť raz pripomenul, že úroveň cestovania v USA sa s tou európskou ešte stále nedá porovnávať.
Po prvom nocľahu v Los Angeles som strávil jeden a pol dňa práve na letisku LAX, ktoré má spotterovi stále čo ponúknuť. Nízke zimné slnko znamená ideálne svetelné podmienky na oboch pároch dráh takmer celý deň. Na oboch sa nachádzajú veľmi slušné fotopozície, ktoré je dobré prestriedať počas pobytu, aby ste zachytili veľkú väčšinu prevádzky, nakoľko určité lety pristávajú spravidla na určitých dráhach. Zatiaľčo na južnej strane možno pohodlne zaparkovať na okraji cesty a fotografovať prakticky od auta, na severnej strane treba použiť buď oficiálne parkovisko pod mostom ponad Sepulveda Boulevard, ktoré je však spoplatnené (2 hodiny sú zdarma), alebo zaparkovať ďalej pri niekoľkých prevádzkach rýchleho občerstvenia v hotelovej zóne a prejsť asi 10 minút pešo. Pre pestrosť to možno skombinovať s fotografovaním vzletov z oficiálnej vyhliadkovej pozície na Imperial Hill v štvrti El Segundo, odkiaľ sa dajú fotografovať efektné zábery strojov vzlietajúcich z južných dráh. Podobná pozícia pre vzlety zo severných dráh bohužiaľ neexistuje, avšak väčšina zaujímavých vzletov je tak či tak na južnej strane. Podrobný opis fotopozícií aj s mapkou bol zverejnený v trip reporte na prelome rokov 2011 a 2012 a je možno ho nájsť v archíve na našej stránke. Zatiaľčo ja som zástancom klasických pozícií, teda takých, kde možno lietadlá fotografovať v dobrom uhle tzv. „side-on“, akčnejší a neorthodoxnejší spotteri môžu vyskúšať aj známe pozície v blízkosti „In-n-Out Burgera“, kde lietadlá prelietajú priamo nad hlavou, alebo na pláži západne od letiska, kde možno trochu netradične fotografovať niektoré vzlietajúce wide-bodies. Movitejší spotteri si môžu dokonca prenajať vrtuľník a pokúsiť sa o efektné fotografie pristávajúcich a vzlietajúcich lietadiel zo vzduchu.
Po jeden a pol dni krásneho slnečného fotografovania som sa vymotal zo spleti diaľníc v oblasti L.A. a zamieril som do ďalšieho cieľa mojej cesty – Las Vegas. Tentokrát som sa však rozhodol po ceste zastaviť na malom letisku San Bernardino, ktoré leží východne od L.A. Toto letisko na mňa zapôsobilo podobne ako Montreal-Mirabel pred niekoľkými rokmi: prakticky opustené letisko bez pravidelnej prevádzky, iba s údržbovou základňou a aeroklubovým lietaním. Terminál je zamknutý a nepoužívaný, parkovisko pred ním zíva prázdnotou. Bizarne pôsobili dva Boeingy 727 pristavené k nástupným mostom, teda skôr dva nekompletné stroje bez motorov. Letisko sa okrem iného využíva aj na filmovanie, na nácviky zásahov protiteroristických skupín a pod. A hoci som z neho neodchádzal s obrovskými úlovkami, ak je takéto letisko po ceste, vždy stojí za to preskúmať všetky jeho zákutia, kde sa môže skrývať nejaký ten unikát. Po krátkej prestávke som pokračoval smerom na Victorville, moju ďalšiu zastávku na ceste do mesta hazardu. Toto kalifornské letisko sa hrdí titulom minimálneho počtu daždivých dní v roku, preto niet divu, že je to jedno z najväčších skladísk dočasne odstavených a vyradených lietadiel. Stovky lietadiel tu čakajú na svoj ďalší osud, ktorým môže byť znovuuvedenie do prevádzky ale aj postupné rozobratie a zošrotovanie. Tentokrát som však bol sklamaný, v jednotlivých zónach dostupných po cestách zvonka som neobjavil žiadne unikáty, dráha letiska bola tichá a opustená, a tak som sa po krátkej prestávke vydal na ďalšiu cestu do Las Vegas.