Druhou časťou pokračujem v rozprávaní o spotterskej ceste po niekoľkých krajinách juhovýchodnej Ázie v marci 2013. V minulej časti som opísal veľmi úspešné fotografovanie na hlavnom letisku Taoyuan International Airport pri Taipei. Hlavné mesto Čínskej republiky (Tchaj-wanu) však má aj druhé, mestské letisko, na ktoré som sa tešil ešte viac, nakoľko sa o jeho fotopozíciách napísalo na internete už dosť. Pred krátkym časom sa letisko Songshan dostalo do titulkov správ bohužiaľ vďaka tragickej havárii lietadla spoločnosti TransAsia Airways, ja som si našťastie letisko užil len z tej pozitívnej stránky. Jeho najväčšou prednosťou je, že leží takmer úplne v centre mesta Taipei, severne od jeho finančnej štvrte.
Najmä „jednodňoví obchodníci“ z blízkeho zahraničia alebo z menších tchaj-wanských miest tak môžu svoje obchodné rokovania zvládnuť bez stresu a strát z dlhého cestovania. Oficiálne nazývané Taipei International Airport, letisko slúžilo až do otvorenia nového vzdušného prístavu Taoyuan International Airport ako jediné letisko mesta Taipei a v časoch svojho najväčšieho rozmachu odbavovalo ročne okolo 15 miliónov cestujúcich. Dnes ich letiskom prejde okolo 6 miliónov ročne, väčšinou na vnútroštátnych linkách, ale aj na letoch do okolitých krajín, ako Čína, Japonsko, Južná Kórea a pod. Práve priame lety medzi Čínou a Tchaj-wanom, ešte pred pár rokmi nepredstaviteľné, zvýšili v poslednom období význam tohto letiska. Napriek tomu neutíchli snahy o zatvorenie letiska, najmä v súvislosti s rozvojom rýchlych železničných tratí na Tchaj-wane a s pripravovaným otvorením železničného spojenia medzi mestom a hlavným letiskom Taoyuan. Treba veriť, že nedávna katastrofa lietadla neurýchli tento proces.
Letisko Songshan je totiž ideálne pre fotografa, najmä ak sa lety realizujú východným smerom (pristátia od západu, vzlety smerom na východ). Taipei International Airport totiž disponuje jedinou vzletovou a pristávacou dráhou 10/28 a tá je najmä v zimnom období, keď je slnko nižšie nad obzorom, ideálne nasvietená počas väčšiny dňa. Navyše, vďaka hustej zástavbe v okolí letiska sa tu vyskytuje niekoľko výborných fotopozícií. Nakoľko dráha je dlhá iba 2605 metrov, prakticky všetky lietadlá rolujú až na jej začiatok, preto je takmer nemožné, aby spotterovi uniklo nejaké pristátie resp. vzlet. Letisko disponuje dvoma terminálmi, vnútroštátnym a medzinárodným, ktoré tiež ponúkajú slušný výhľad na plochu prostredníctvom oficiálnej vyhliadkovej terasy na streche vnútroštátneho terminálu 2, vstup je však zo spojnice medzi oboma terminálmi. Na sledovanie diania je terasa veľmi dobrá, fotografovi však bude vadiť tmavé sklo. Ja som ju preto ani nenavštívil a moje kroky hneď smerovali na vonkajšie fotopozície. Nakoľko počas môjho pobytu (letisko Songshan som navštívil celkom 3-krát) vial stále vietor východných smerov, bola v prevádzke dráha 10. Moja prvá návšteva bola hneď v prvý deň, nakoľko na letisku Taoyuan sa dá fotografovať len do skorého popoludnia. Po príchode do hotela, ktorý som si zámerne zvolil v blízkosti letiska Songshan, som sa vybral hľadať známu večernú pozíciu.
Tá sa nachádza v malej zastrčenej uličke a z hotela som sa k nej dostal v priebehu 10-15 minút. Vstup do uličky z hlavnej ulice ničím nepripomína, že do nej má spotter zabočiť, čulá premávka áut a všadeprítomných motocyklov však naznačovala jej význam. A skutočne, po prejdení pár stoviek metrov a prežití niekoľkých útokov miestnej premávky v úzkej uličke sa predo mnou otvorilo malé otvorené priestranstvo, na ktorom sa nachádzal približovací svetelný rad RWY 10. Cesta sa tu krúti tesne popri plote, na druhej strane je trochu vyvýšená platforma, ktorá už bola obsadená mnohými domácimi „okukovačmi“. Hoci som o tejto pozícii už čo-to mal naštudované z internetu, realita ma napriek tomu prekvapila. Plot má totiž podobu modrých drevených latiek, na ktorých je iba chabé pletivo, siahajúce tak na úroveň pásu. Žiadny tri metre vysoký plot s ostnaným drôtom typu NATO na vrchu. Z vyvýšenej platformy na druhej strane cesty plot umožňoval nerušené fotografovanie lietadiel pri vchádzaní na RWY 10 z rolovacej dráhy, zvyšky plota sa nanajvýš nachádzajú v spodnej časti fotografie. Na miesto som prišiel v tú najvhodnejšiu dobu, lietadlá sú najlepšie nasvietené neskoro popoludní a večer. Os dráhy sa nachádza prakticky priamo nado mnou, čo samozrejme neumožňovalo dobre fotografovať pristávajúce stroje, tie však neboli tak či tak už dobre nasvietené. Napriek zopár oblakom, ktoré na chvíľu prekrývali slnko, sa mi fotografovanie na prahu dráhy 10 veľmi páčilo a vedel som, že sa na toto miesto určite ešte vrátim.
Hlavná fotopozícia pre dráhu 10 sa však nachádza trochu južnejšie, na streche miestnej tržnice s ovocím a zeleninou pri hlavnej ceste. Do tržnice sa dá vojsť z rôznych smerov, potom len treba nájsť správne schodisko resp. výťahy v jej juhozápadnej časti a dostať sa cez kryté parkovisko na strešnú terasu, pred ktorou okrem okolitej scenérie mesta defilujú aj pristávajúce lietadlá, a to takmer v úrovni očí, čiže v ideálnom uhle. Na terase sa dá pod strechou aj ukryť pred slnečnými lúčmi a fotografujúci spotter tu nikomu neprekáža. V pravej časti terasy možno cez malú medzeru medzi stromami a budovami fotografovať aj lietadlá na rolovacej dráhe smerujúce na štart, hlavný objekt záujmu je však v jej ľavej časti, odkiaľ je krásny a nerušený výhľad na pristávajúce stroje. Kto má rád zábery trochu spredu, môže pristávajúce lietadlo skombinovať s budhistickým chrámom v pozadí, pri „side-on“ záberoch sú v pozadí zalesnené kopce, resp. z nedávnej havárie neslávne známa diaľnica. Letisko Songshan jednoducho poskytuje výborné podmienky pre spottera, na druhej strane treba počítať s tým, že vďaka krátkym letom a obmedzenému počtu dopravcov sa prevádzka začne po jednom-dvoch dňoch opakovať. Preto mi zostal čas aj na prehliadku mesta a jeho blízkeho okolia a aj v tejto oblasti má Taipei čo ponúknuť. Po štyroch dňoch som však väčšinu možností fotografovania aj turistiky vyčerpal, a tak nastal čas posunúť sa ďalej, do nasledujúcej destinácie.
Airbus A.330 spoločnosti China Airlines ma teda vo štvrtok večer bezpečne dopravil do Singapúru, ktorý som si vybral pre pestrosť leteckých spoločností, ktoré sem lietajú, avšak nedocenil som, že spotting tu bude relatívne náročný. Jednou z výhod letiska Singapúr-Changi je jeho dobré dopravné spojenie vďaka metru až do centra mesta, hoci si vyžaduje prestup na stanici Tanah Merah. A tak som sa pomerne rýchlo dostal do svojho hotela, ktorý sa nachádzal na pol ceste medzi centrom mesta a letiskom, v prevažne prisťahovalcami zo západnej Ázie obývanej štvrti. Hoci prostredie nebolo príliš lákavé a veľkosť hotelovej izby miniatúrna (ceny v Singapúre sú v porovnaní s inými ázijskými krajinami extrémne vysoké), poloha hotela bola výhodná z pohľadu rýchlej dopravy na letisko a späť, čo bol môj hlavný cieľ. Na druhý deň som sa prebudil do relatívne slnečného rána, a tak som sa bez meškania vydal hľadať fotopozície na „rannej“ strane. Letisko Changi totiž disponuje dvoma vzletovo-pristávacími dráhami v smere 02/20 (tretia slúži výhradne vojenskej prevádzke v odlúčenej východnej časti letiska), a tak je fotografovanie najlepšie ráno a predpoludním na „rannej“ strane a neskôr popoludní a večer na „večernej“ strane. Počas mojej návštevy bola prevádzka v smere 02, teda od juhu, pričom väčšina pristátí je v takomto prípade na dráhu 02L a väčšina vzletov z dráhy 02C, až na zopár výnimiek. Že je fotografovanie v Singapúre pomerne náročné, to som vedel vopred, avšak že je v ranných hodinách prakticky nemožné, o tom som sa presvedčil až na mieste.
Po vystúpení z metra som sa takpovediac naslepo vydal východným smerom, cez business štvrť Changi Business Park, avšak akonáhle som dorazil pod os priblíženia dráhy 02L, ďalej na východ sa nedalo dostať kvôli oploteniu rozľahlého súkromného golfového areálu. Keď som ho napokon zdĺhavo obišiel, dostal som sa síce východnejšie ako predtým, avšak v pohodlnom výhľade na pristávajúce lietadlá bránili stovky stromov a čím ďalej som pokračoval, tým viac som sa už od lietadiel vzďaľoval. Po dvojhodinovom blúdení som to napokon vzdal a pobral som sa na samotné letisko. To síce ponúka vyhliadkové priestory hneď na dvoch miestach, avšak vzhľadom na tmavé sklo a niekedy aj oddelenie nástupným koridorom nie sú na fotografovanie veľmi vhodné. Na druhej strane ponúkajú klimatizáciu a sedenie, čo v tropických podmienkach Singapúru tiež nie je na zahodenie. Ja som sa však s týmto neuspokojil a tak som zamieril zase smerom na juh, pričom som pri pešom pochode objavil jednu zastrčenú fotopozíciu v tesnej blízkosti policajnej stanice, lietadlá však boli dosť ďaleko a prejavoval sa na nich heat-haze. Navyše fotografovanie na letisku Changi je oficiálne zakázané, takže fotografovať v blízkosti policajnej stanice nemusí byť práve najbezpečnejšie, hoci malý prístrešok poskytoval úkryt pred slnkom i nežiadúcimi pohľadmi. Pokračoval som však ďalej, až som po beznádejnom putovaní dorazil na popoludňajšiu pozíciu v severnej časti Changi Business Park, a tak som si vlastne uvedomil, že v Singapúre toho veľa predpoludním nenafotím. Popoludňajšia pozícia bola veľmi dobrá, mala však jednu nevýhodu, za ktorú však samotné miesto nemohlo. Ale o tom až v nasledujúcej časti Trip reportu.