Keď som na jar 2013 musel zmeniť zamestnanie, samozrejme nie z vlastnej vôle, ale to by bolo na iný príbeh, skomplikovalo to moju situáciu so spotterskými výletmi. V stabilnom zamestnaní som vedel, kedy som ako vyťažený, koľko dovolenky mám k dispozícii, kedy mi vedenie firmy umožní odcestovať preč. V novej situácii som nevedel nič a v prvom rade som musel riešiť otázku zamestnania. Ako pevný bod svojho spotterského programu na rok 2013 som už mal zakúpený výlet do Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (písal som o ňom dávnejšie) na september, zvyšok plánov som musel prispôsobiť aktuálnym možnostiam. Ani po nástupe do nového zamestnania som nemohol cestovať ako predtým, k nejakým výletom som sa mohol dostať až po skončení skúšobnej doby. Tá koncom leta 2013 pominula, a tak som hľadal možnosti kam narýchlo „vybehnúť“.
Keďže kamaráti sa akosi nemali k výletom, ktoré by ma potešili, rozhodol som sa na poslednú chvíľu zvoliť rokmi osvedčenú destináciu – Paríž. Osvedčenú preto, lebo som tam prakticky od konca deväťdesiatych rokov chodil takmer každý rok, až v poslednom období som medzi návštevami začal robiť väčšie prestávky. Bolo to nielen preto, že každým rokom bolo menej a menej noviniek, ktoré stáli za odfotenie, ale aj preto, že podmienky na fotografovanie najmä na letisku Charles de Gaulle sa postupne zhoršovali.
Keď som do Paríža zavítal po prvý raz, upútali ma veľmi dobré fotopodmienky pri paralelných rolovacích dráhach, ktoré spájajú severnú a južnú stranu letiska v jej západnej časti. Nielenže podmienky na fotografovanie boli veľmi dobré, ale miesto bolo poľahky dostupné mestskou hromadnou dopravou, takže aj pri kombinácii leteckého výletu a hotela mimo letiska to nepredstavovalo žiaden problém. Na „rannej“ (teda východnej) strane sa nachádzal široký trávnaný násyp, ktorý od oboch rolovacích dráh, v tom čase ešte hojne využívaných na presuny lietadiel medzi dráhami a príslušnými terminálmi, oddeľoval iba bežný plot a ten sa nachádzal v priehlbine pod nami, takže pri fotografovaní nestálo nič v ceste. Teda okrem občasných skupiniek britských spotterov, ktorí síce nefotografovali (iba zapisovali registrácie), o to bližšie si však rozostavili svoje stoličky k okraju násypu a nebrali ohľad na to, že fotografujúci spotteri potrebovali pre dobrý uhol fotografovania zájsť trochu dozadu, čím sa im ocitli v zábere. Ale aj to sa dalo spravidla vyriešiť slušnou prosbou. Horšie to bolo so skutočnosťou, že rozširovaním priľahlého parkoviska pre zamestnancov sa priestor násypu postupne zmenšoval, až násyp pred niekoľkými rokmi zmizol úplne. Z opačnej, „popoludňajšej“ (alebo západnej) strany boli na výber dve možnosti: Majitelia rebríka mohli fotografovať takmer presne oproti rannej pozícii z rebríka cez plot, mnohokrát však boli vyhnaní policajnými zložkami. Druhou možnosťou bol o niečo severnejšie situovaný most nad spodnou cestou, z ktorého bolo možné fotografovať na oboch rolovacích dráhach v mieste, kde kvôli premosteniu nebol plot. Aj tu sa však situácia nedávno zhoršila, pribudol tu nový lampový stožiar, ktorý výrazne skrátil priestor na odfotenie lietadla na bližšej rolovacej dráhe, takže dnes je táto možnosť limitovaná maximálne typom Boeing 757.
Napriek týmto obmedzeniam je stále možné pri paralelných rolovacích dráhach fotografovať, na rannej strane je však takmer nevyhnutný rebrík alebo iná podložka (a lietadlá sú na bližšej TWY veľmi blízko), na popoludňajšej pozícii treba počítať s vyššie spomínaným obmedzením na bližšej TWY a s pomerne hustou prevádzkou vozidiel pred rolovacími dráhami. Napriek tomu však letisko CDG pestrosťou svojej prevádzky určite stojí za návštevu. Pokiaľ spotter disponuje autom, má na výber aj možnosti fotografovať pri dráhach, treba si však uvedomiť, že systém štyroch dráh, z ktorých každá dvojica je od tej druhej vzdialená viac ako 2 kilometre, poskytuje ideálne možnosti na zážitok z pristátia očakávaného lietadla na tej opačnej dráhe. Hoci podľa koncového terminálu možno predpokladať príslušnú dráhu, nikdy sa na to nedá spoľahnúť a na sklamania treba byť pripravený. Na tomto mieste tiež treba spomenúť, že na legálne fotografovanie na letisku Charles de Gaulle (a taktiež Le Bourget) sa už niekoľko rokov vyžaduje oficiálne povolenie z kancelárie príslušnej prefektúry, ktoré možno získať zaslaním žiadosti (výhradne vo francúzštine, ako inak...), spolu s fotografiou a do mesiaca by ste mali mať povolenie doma. Je personalizované na konkrétnu osobu s fotografiou a platí 3 roky. Oficiálne je potrebné na fotografovanie zvonka do vnútorných priestorov letísk CDG a Le Bourget, a teda pri fotografovaní lietadiel vo vzduchu pri dráhach by nemalo byť potrebné, avšak je lepšie vyhnúť sa problémom. Aj tak sa však môže stať, že napr. pred letom El Al vás špeciálne komando z miesta pošle preč, nie je však problém vrátiť sa späť a všetko je legálne.
Poznajúc všetky fakty som na konci augusta 2013 vystúpil z lietadla spoločnosti Swiss v termináli 1 letiska Charles de Gaulle. Letenku som kupoval relatívne neskoro, zhruba 1 týždeň pred odletom, na základe priaznivej predpovede počasia (ktorá sa v konečnom dôsledku až tak veľmi nenaplnila...), takže som oželel aj jej vyššiu cenu. Cesta viedla samozrejme cez Zurich a možno poslednýkrát som mal možnosť vyskúšať let typom Avro RJ.100. V Zurichu som mal niekoľkohodinové medzipristátie, ktoré som využil na krátke fotografovanie z parkovacieho domu oproti prahu dráhy 28, hoci počasie nebolo veľmi slnečné. V Paríži bola našťastie po mojom prílete situácia iná, na oblohe sa striedali slnko a mraky, a tak som sa hneď mohol „pustiť do práce“. Predstavovať letisko Charles de Gaulle asi veľmi netreba. Svojimi zhruba 62 miliónmi ročných cestujúcich patrí k najväčším letiskám sveta, je najväčšie vo Francúzsku, druhé najväčšie v Európe a ôsme najväčšie na svete. Cestujúcim slúžia tri terminály, označené číslami 1, 2 a 3. Terminál 1 je najstarší, otvorený bol spolu so samotným letiskom v roku 1974 a na jeho dnešnej podobe jeho vek už trochu vidieť. Hoci prešiel niekoľkými modernizáciami, pôsobí trochu ponurým dojmom. Jeho kruhový tvar s vybiehajúcimi satelitmi je síce unikátny, avšak absolútne nevhodný na ďalšie zvyšovanie kapacít. Dnes slúži predovšetkým leteckým spoločnostiam združeným v Star Alliance, plus ďalším zväčša nealiančným dopravcom. Dominuje tu teda Lufthansa, Swiss či SAS, z diaľkových liniek sú tu pristavené lietadlá napr. Singapore Airlines, Thai Airways International, Malaysia Airlines, Egyptair, Icelandair, ANA a ďalších, ale aj exotov ako Camair-Co, EC Air, TACV a pod. V blízkosti terminálu je aj odstavný apron pre väčšie lietadlá vládnej letky (A.340-200 a A.310-300, v nedávnej minulosti ešte aj elegantné DC-8...) a parkujú tu zväčša aj vládne alebo VIP lietadlá, pokiaľ je CDG ich cieľovým letiskom. Podotýkam však, že sa nedajú na týchto stojiskách nijako odfotiť.
Výhodou Terminálu 1 však je, že je to z neho na popoludňajšiu pozíciu k paralelným rolovacím dráham len nejakých 10 minút pešo. Okrem štandardného fotografovania lietadiel na rolovacích dráhach je možné na tomto mieste odfotiť aj niektoré lietadlá rolujúce okolo Terminálu 1, a to buď s rebríkom ponad plot, alebo s objektívom malého priemeru cez oká plota. Zatiaľčo v minulosti boli tieto rolovacie dráhy využívané na väčšinu presunov medzi severnou a južnou časťou letiska, po dobudovaní druhej dvojice rolovacích dráh vo východnej časti letiska a v snahe minimalizovať presuny lietadiel po zemi je dnes intenzita pohybov menšia. Rolovanie okolo Terminálu 1 je iba jednosmerné a smer rolovania závisí od smeru lietania na vzletových a pristávacích dráhach. Pokiaľ sa lieta od východu smerom na západ, rolujú okolo Terminálu 1 najmä lietadlá po pristátí zo severných dráh. V opačnom prípade tadiaľ rolujú niektoré lietadlá smerujúce na vzlet zo severných dráh, avšak ich počet je výrazne menší. V oboch prípadoch však niektoré stroje rolujú priamo po paralelných rolovacích dráhach, mimo Terminálu 1, a tieto možno pohodlne fotografovať z vyššie opisovaných miest. Oproti Terminálu 1 sa nachádza Terminál 3 (kedysi označený číslom 9), ktorý je len dlhou prízemnou budovou jednoduchej konštrukcie s malým apronom pre maximálne 12 lietadiel. Slúži najmä charterovej doprave, z pravidelných letov sú tam odbavované napr. Air Transat alebo Jet 2. Aj lietadlá smerujúce na/z tohto apronu možno vo väčšine prípadov odfotiť z popoludňajšej pozície na moste, ráno je situácia horšia. Najviac letov na letisku CDG však smeruje k Terminálu 2, ktorému sa budem venovať nabudúce.
