V zimnom období, ktoré v našich zemepisných končinách môjmu koníčku fotografovania lietadiel nepraje ani teplotami, ani slnečným svetlom a ani dĺžkou dňa, sa snažím každým rokom aspoň 1-2x uniknúť do miest, kde môžem svoje spotterské srdce potešiť. A keďže v Európe je tých možností v zime minimum, ide spravidla o exotickejšie a finančne náročnejšie výlety. Aj preto väčšinou zápasím s problémom, že zo svojho okolia nie som schopný nájsť nikoho, kto by práve mal čas, peniaze a ešte aj súhlas prípadnej rodiny, vybrať sa so mnou na týždeň do teplejších krajov. Spotterská komunita na Slovensku prakticky ani neexistuje, do úvahy prichádzajú len dvaja kamaráti, ale obaja väčšinou zápasia so všetkými uvedenými problémami. S kamarátmi zo zahraničia je zase takmer nemožné si zladiť čas, možnosť čerpania dovolenky, potenciálny cieľ cesty ako aj prípadné cenové akcie leteckých spoločností, ktoré sú na takýto výlet ideálne. A tak som si už zvykol, že buď budem donekonečna čakať na niečo, čo asi nikdy nepríde, a tým prídem o drahocenné roky a zaujímavé lietadlá, ktoré sa už nikdy nevrátia, alebo podniknem takúto cestu aj sám. Skúsenosť ma naučila, že premrhané roky a lietadlá sú oveľa horšie ako nejaké tie náklady navyše a cestovanie samostatne, a tak som sa na mnohé výlety vybral sám.
V zimnom období, ktoré v našich zemepisných končinách môjmu koníčku fotografovania lietadiel nepraje ani teplotami, ani slnečným svetlom a ani dĺžkou dňa, sa snažím každým rokom aspoň 1-2x uniknúť do miest, kde môžem svoje spotterské srdce potešiť. A keďže v Európe je tých možností v zime minimum, ide spravidla o exotickejšie a finančne náročnejšie výlety. Aj preto väčšinou zápasím s problémom, že zo svojho okolia nie som schopný nájsť nikoho, kto by práve mal čas, peniaze a ešte aj súhlas prípadnej rodiny, vybrať sa so mnou na týždeň do teplejších krajov. Spotterská komunita na Slovensku prakticky ani neexistuje, do úvahy prichádzajú len dvaja kamaráti, ale obaja väčšinou zápasia so všetkými uvedenými problémami. S kamarátmi zo zahraničia je zase takmer nemožné si zladiť čas, možnosť čerpania dovolenky, potenciálny cieľ cesty ako aj prípadné cenové akcie leteckých spoločností, ktoré sú na takýto výlet ideálne. A tak som si už zvykol, že buď budem donekonečna čakať na niečo, čo asi nikdy nepríde, a tým prídem o drahocenné roky a zaujímavé lietadlá, ktoré sa už nikdy nevrátia, alebo podniknem takúto cestu aj sám. Skúsenosť ma naučila, že premrhané roky a lietadlá sú oveľa horšie ako nejaké tie náklady navyše a cestovanie samostatne, a tak som sa na mnohé výlety vybral sám.
V prvej časti môjho trip reportu, zverejnenej na týchto stránkach pred dvoma týždňami, som začal svoje rozprávanie z cesty do Austrálie v novembri minulého roka. Venoval som sa hlavnému letisku Melbourne-Tullamarine, okrem neho sa mi však podarilo navštíviť aj menšie letisko Essendon, ktoré sa rovnako ako Tullamarine nachádza na sever od mesta, iba pár kilometrov od neho a tak tu krásne vidieť aj lietadlá na pristátie na hlavnom letisku.
V prvej časti môjho trip reportu, zverejnenej na týchto stránkach pred dvoma týždňami, som začal svoje rozprávanie z cesty do Austrálie v novembri minulého roka. Venoval som sa hlavnému letisku Melbourne-Tullamarine, okrem neho sa mi však podarilo navštíviť aj menšie letisko Essendon, ktoré sa rovnako ako Tullamarine nachádza na sever od mesta, iba pár kilometrov od neho a tak tu krásne vidieť aj lietadlá na pristátie na hlavnom letisku.
Okrem vlastných spotterských výletov sa mi vďaka mojej práci podarilo v minulých rokoch dostať aj na ďalšie miesta, kde som pri troche šťastia mohol stráviť krátky čas aj na letisku a venovať sa pár hodín svojmu koníčku. Hneď na úvod teda priznávam pre neprajníkov, ktorých je na našom letisku až-až: áno – som vinný. Zatiaľčo iní „zapadli“ do miestnych krčmičiek alebo obchodov, ja som si dovolil vyraziť v troche voľného času na letisko a nafotiť zopár lietadiel.
Tak tomu bolo aj v novembri 2010, keď ma pracovné povinnosti zaviali na pár dní do Austrálie, do druhého najväčšieho mesta Melbourne. A keďže na rozdiel od väčšiny iných zamestnancov sa snažím nájsť nielen zaujímavú, ale hlavne čo najlacnejšiu cestu do cieľovej destinácie, viedla tentokrát moja trasa cez čínsky Hong Kong. Zatiaľčo cestou tam išlo len o medzipristátie niečo viac ako 1 hodinu, pri ceste späť sa mi podarilo skombinovať lety tak, aby za rovnakú a čo najnižšiu cenu som mohol svoju cestu prerušiť na pár hodín a fotografovať lietadlá aj tu.
Okrem vlastných spotterských výletov sa mi vďaka mojej práci podarilo v minulých rokoch dostať aj na ďalšie miesta, kde som pri troche šťastia mohol stráviť krátky čas aj na letisku a venovať sa pár hodín svojmu koníčku. Hneď na úvod teda priznávam pre neprajníkov, ktorých je na našom letisku až-až: áno – som vinný. Zatiaľčo iní „zapadli“ do miestnych krčmičiek alebo obchodov, ja som si dovolil vyraziť v troche voľného času na letisko a nafotiť zopár lietadiel.
Tak tomu bolo aj v novembri 2010, keď ma pracovné povinnosti zaviali na pár dní do Austrálie, do druhého najväčšieho mesta Melbourne. A keďže na rozdiel od väčšiny iných zamestnancov sa snažím nájsť nielen zaujímavú, ale hlavne čo najlacnejšiu cestu do cieľovej destinácie, viedla tentokrát moja trasa cez čínsky Hong Kong. Zatiaľčo cestou tam išlo len o medzipristátie niečo viac ako 1 hodinu, pri ceste späť sa mi podarilo skombinovať lety tak, aby za rovnakú a čo najnižšiu cenu som mohol svoju cestu prerušiť na pár hodín a fotografovať lietadlá aj tu.
Hovorí sa, že láska hory prenáša a človek je ochotný nasledovať ju hoci aj na koniec sveta. Myslené je to samozrejme na lásku medzi ľuďmi, ale láska môže mať rôzne podoby. O mne a o Marošovi azda nikto nemôže pochybovať, že v sebe prechovávame aj lásku k lietadlám. Maroš hovorí, že som tzv. „hard-core spotter“ a ja som na to patrične hrdý. A hoci ma poteší a fotografujem každé dopravné lietadlo, v mojom srdci je hlboko vryté jedno z nich, moja letecká láska.
Hovorí sa, že láska hory prenáša a človek je ochotný nasledovať ju hoci aj na koniec sveta. Myslené je to samozrejme na lásku medzi ľuďmi, ale láska môže mať rôzne podoby. O mne a o Marošovi azda nikto nemôže pochybovať, že v sebe prechovávame aj lásku k lietadlám. Maroš hovorí, že som tzv. „hard-core spotter“ a ja som na to patrične hrdý. A hoci ma poteší a fotografujem každé dopravné lietadlo, v mojom srdci je hlboko vryté jedno z nich, moja letecká láska.
Dá sa povedať, že spotteri sú svojím spôsobom šialenci. Veď kto iný by bol ochotný vstávať skoro ráno, tráviť hodiny čakaním na jedno či dve vytúžené lietadlá, investovať stovky či dokonca tisíce EUR do fotovýbavy alebo sa terigať na druhý koniec sveta za patričnými „úlovkami“. Azda len rybári (alias „tichí blázni“) sú pri vykonávaní svojho koníčku rovnako šialení. To, že my sme do lietadiel zbláznení nasvedčuje aj názov našej stránky, ktorý však môže byť chápaný nielen tak, že sme zbláznení do lietadiel (plane crazy), ale aj ako parafráza že sme len jednoducho blázni (plain crazy).
Nech je to akokoľvek, tak výsledok je viacmenej stále rovnaký. A tak som sa nechal Petrom P. presvedčiť na výlet, ktorý bol dosť šialený aj ak by všetko vyšlo na 100%. Ale čo už v živote vyjde presne tak ako sa naplánovalo? Veď práveže skoro nič....
Dá sa povedať, že spotteri sú svojím spôsobom šialenci. Veď kto iný by bol ochotný vstávať skoro ráno, tráviť hodiny čakaním na jedno či dve vytúžené lietadlá, investovať stovky či dokonca tisíce EUR do fotovýbavy alebo sa terigať na druhý koniec sveta za patričnými „úlovkami“. Azda len rybári (alias „tichí blázni“) sú pri vykonávaní svojho koníčku rovnako šialení. To, že my sme do lietadiel zbláznení nasvedčuje aj názov našej stránky, ktorý však môže byť chápaný nielen tak, že sme zbláznení do lietadiel (plane crazy), ale aj ako parafráza že sme len jednoducho blázni (plain crazy).
Nech je to akokoľvek, tak výsledok je viacmenej stále rovnaký. A tak som sa nechal Petrom P. presvedčiť na výlet, ktorý bol dosť šialený aj ak by všetko vyšlo na 100%. Ale čo už v živote vyjde presne tak ako sa naplánovalo? Veď práveže skoro nič....
Tento rok sme sa s PetromP pustili na cesty a naším cieľom boli hlavne niektoré z najväčších európskych letísk. Začiatkom roka sme navštívili londýnsky Heathrow, ktorý je číslom jedna z hľadiska počtu cestujúcich , neskôr sme pre zmenu navštívili Madrid Barajas, ktorý je štvrtým najrušnejším letiskom v Európe. Ostali nám tak dve letiská, ktoré obsadili druhé a tretie miesto v tomto rebríčku – Paríž Charles de Gaulle a Frankfurt Main. Kým v CDG považujú spotterov za “škodnú” a robia všetko pre to, aby im sťažili fotografovanie, tak Frankfurt je vyslovene “spotter friendly”. Logicky sme teda ako cieľ našej ďalšej cesty vybrali práve domovské letisko Lufthansy.
Tento rok sme sa s PetromP pustili na cesty a naším cieľom boli hlavne niektoré z najväčších európskych letísk. Začiatkom roka sme navštívili londýnsky Heathrow, ktorý je číslom jedna z hľadiska počtu cestujúcich , neskôr sme pre zmenu navštívili Madrid Barajas, ktorý je štvrtým najrušnejším letiskom v Európe. Ostali nám tak dve letiská, ktoré obsadili druhé a tretie miesto v tomto rebríčku – Paríž Charles de Gaulle a Frankfurt Main. Kým v CDG považujú spotterov za “škodnú” a robia všetko pre to, aby im sťažili fotografovanie, tak Frankfurt je vyslovene “spotter friendly”. Logicky sme teda ako cieľ našej ďalšej cesty vybrali práve domovské letisko Lufthansy.