Trip report – Tokio (2.časť)

 

V prvej časti Trip reportu som priniesol základné informácie a prvé poznatky z mojej cesty do Tokia vo februári 2012, v ďalšom sa budem venovať samotnému fotografovaniu. Hneď po prílete na letisko Narita viedli moje kroky samozrejme do zmenárne a potom som sa už stretol s mojím japonským kamarátom, ktorý ma odviezol na prvé dve fotopozície. Narita disponuje niekoľkými miestami, z ktorých si spotter môže užívať svoje hobby. Tie najdostupnejšie sú samozrejme obe vyhliadkové terasy na termináloch. Obe sú zdarma, otvorené počas celého dňa a najmä v peknom počasí veľmi populárne, čo má samozrejme svoje nevýhody. Zatiaľčo Terminál 1 disponuje jednou veľkou terasou, tá na Termináli 2 je rozdelená na dve časti. Medzi nimi sa treba presunúť cez samotný terminál, čo je v prípade zhonu veľmi nepríjemné, nakoľko okrem veľkej vzdialenosti sa vám pod nohy „pletú“ bežní cestujúci, nakupujúci v obchodíkoch alebo len tak prechádzajúci. Obe terasy na Narite majú jednu veľkú nevýhodu, a tou je pletivo oddeľujúce terasu od odbavovacej plochy, v ktorom je len obmedzený počet väčších či menších otvorov pre objektívy fotoaparátov. Za pekného počasia, ak spotter nepríde hneď po otvorení a „neobsadí“ si niektorý z otvorov, je tak prakticky nemožné sa neskôr k niektorému dostať. Problém je to najmä u terás Terminálu 2, kde je otvorov skutočne málo a najmä tie najlepšie nasmerované sú permanentne obsadené domácimi fotografmi. Statický objekt sa dá samozrejme s troškou majstrovstva odfotiť aj cez bežné pletivo, ale u pohybujúceho sa lietadla je to problém.

 

Trip report – Severná Kórea (2.časť)

Druhou časťou pokračuje môj Trip report o nedávnej ceste za lietadlami do Kórejskej ľudovodemokratickej republiky...

V pondelok ráno nás privítala úžasne modrá obloha bez jediného mráčika, a tak sme sa právom tešili na náš prvý letecký výlet. Po príchode na letisko Sunan nás už čakala staručká IL-18 (reg. P-835), ktorou sme sa my a asi 20-členná skupina západoeurópskych dôchodcov vydala smerom na sever do Samjiyonu. Dôchodcovia, ktorým bolo asi úplne jedno, čím letia, museli so značným úžasom sledovať náš boj o poradie pri nastupovaní do Iljušina. Veď každý chcel tie najlepšie miesta ! Takže kamarátstva vystriedali šikovné lakte a lstivé výpočty, napokon ktovie či sa týmto veteránom ešte niekedy odvezieme. Mne sa podarilo ukoristiť dobré miesto v zadnom salóne, kde sme si plne vychutnali všetky záludnosti letu, obrazom, zvukom i vibráciami. Po niečo vyše hodine letu sme pristáli na vojenskom letisku Samjiyon, ktoré hneď na konci dráhy disponuje malým apronom a jednoduchým domčekom slúžiacim ako terminál. VIP terminál pre Kimovcov samozrejme nemôže chýbať. Po vystúpení cestujúcich sme sa dočkali niečoho, čo by v krajine ako KĽDR čakal málokto. Zamestnanci od lietadla odstavili schody, pristavili ich do ideálnej pozície, z ktorej sme si ako na dlani mohli všetci krásny stroj vyfotografovať. Žiadne zákazy, perzekúcie, arogancia – holt Bratislava bola niekoľko tisíc kilometrov vzdialená... Za chrbtom nám motorovú skúšku robili MiG-17 severokórejskej armády, ktoré sme však mali samozrejme zakázané fotografovať. Nasledovala „hodina otázok a odpovedí“ s posádkou lietadla v termináli a potom nás pripravené mikrobusy rôzneho veku a pôvodu naložili smer Mount Paektu.

Trip report – Florida (3.časť)

V prvých dvoch častiach svojho Trip reportu som sa venoval fotografovaniu na letisku Miami International Airport, ktoré bolo hlavným cieľom mojej týždňovej návštevy v decembri 2011. Avšak juhovýchodná Florida – to nie je len Miami, a prísť do tejto oblasti a nepozrieť sa aj na menšie letiská v okolí by bol priam hriech. Vďaka prenájmu auta nebol problém vypraviť sa niekoľko desiatok kilometrov od Miami, a tak som svoju zbierku doplnil aj o zábery z letísk Opa Locka, Fort Lauderdale, Kendall/Tamiami a Marathon. Okolo letiska Miami vedie niekoľko diaľníc, takže nie je problém ani skombinovať pol dňa v MIA a zvyšok dňa na niektorom z blízkych letísk.

A tak moje kroky viedli hneď dvakrát na letisko Opa Locka, ktoré sa nachádza asi 20 km severne od MIA, taktiež dvakrát na Fort Lauderdale/Hollywood International Airport (nie, nejde o kalifornský Hollywood), ktoré leží asi 50 km od MIA a jedno popoludnie som venoval krásnemu výletu na Key West, najjužnejšiemu cípu USA, kam vedie nádherná „Florida Keys Scenic Highway“ US-1. Tá stojí za návštevu sama o sebe, nakoľko niekoľko desiatok kilometrov južne od Miami začína viesť uprostred mora, „preskakuje“ z ostrova na ostrov, cez nádherné dovolenkové resorty, poskytuje krásnu scenériu, až vás dovedie do mesta Key West, odkiaľ je to už iba skok (resp. skôr pár hodín plávania) na Kubu – ostrov slobody. Paradoxne, väčší pohyb je práve v smere z ostrova slobody do USA, čo potvrdzuje aj odstavený AN-24 spoločnosti Cubana, unesený do Key West pred niekoľkými rokmi a dodnes odpočívajúci na tomto letisku. Západ slnka na Key West je skutočne nádherný.

Trip report – Florida (1.časť)

Spotterstvo je koníček, ktorý si vyžaduje vysokú mieru tolerancie zo strany rodiny, nakoľko ciele spotterských výletov sú mnohokrát nezlučiteľné s dovolenkovými predstavami zvyšku rodiny. Napriek tomu existujú destinácie, ktoré umožňujú ideálne skĺbenie spotterského výletu i rodinnej dovolenky. Jednou z takých je určite Florida. Obľúbená dovolenková destinácia „bežných smrteľníkov“ je zároveň jedným z najatraktívnejšich cieľov spottera v „civilizovanej“ časti sveta. V dnešnej dobe, keď pestrosť lietadiel v Európe a Severnej Amerike je azda na najhoršej úrovni od vzniku nášho koníčka a trend je bohužiaľ naďalej negatívny, hľadá seriózny spotter, ktorý o spotterstve nielen sníva, ale ho aj praktizuje, miesta, kde môže zachytiť pestrý mix typov, sfarbení a exotických dopravcov. Florida je jednou z mála takýchto možností, kam nie je problém vycestovať za relatívne prijateľné finančné prostriedky a navyše možnosti fotografovania sú tam veľmi dobré. Bohužiaľ, ani tu sa nevyhneme trendu rýchleho miznutia starších typov lietadiel, zániku menších a exotickejších dopravcov a sprísňujúcim sa bezpečnostným opatreniam na letiskách, avšak aj napriek tomu Florida ponúka za relatívne málo peňazí skutočne veľa muziky.

Trip report – Moskva 2011 (3.časť)

V dnešnej časti dokončím rozprávanie o mojom prvom spotterskom výlete do Moskvy v auguste 2011. Po návšteve výstavy MAKS, oficiálnom spotterskom dni na ploche letiska Domodedovo a po úspešnom fotení na priblížení na Šeremeteve som posledné tri dni strávil klasickým „záplotovým“ spottingom na dvoch zvyšných veľkých letiskách Vnukovo a Domodedovo. V tejto súvislosti treba podotknúť, že štvrté z „veľkých“ moskovských letísk, letisko Bykovo, bolo pred pár rokmi uzavreté a dnes slúži napr. na parkovanie áut pri veľkých akciách akou je MAKS.

Zaujímavé je, že na jeho ploche sa stále nachádza niekoľko dopravných lietadiel v rôznom štádiu kompletnosti, ktorých osud je však viac-menej jasný. V súčasnosti existujú plány o možnom sprístupnení letiska Ramenskoje-Žukovskyj pre civilné komerčné lety (v prvej etape najmä nákladné), to je však ešte prinajlepšom hudba budúcnosti.

V okolí Moskvy sa nachádzajú ešte aj ďalšie letiská, napr. Ostafjevo alebo Mjačkovo. Ostafjevo slúži najmä ako základňa spoločnosti Gazpromavia, avšak prevádzka na ňom je minimálna a pokiaľ sa niekomu nepošťastí cez dobré kontakty dostať sa na jeho plochu, nemá význam sa k nemu ani vypraviť. Podobne aj u letiska Mjačkovo, ktoré slúži najmä malému lietaniu, nachádza sa tu však aj celá plejáda starších vrtuľových typov (najmä Antonovov), ktoré by iste pre spottera ako ja boli zaujímavé, avšak bez vstupu na plochu (jedine „po známosti“) to nemá význam.

Trip report – Moskva 2011 (1.časť)

Skôr než sa pustím do samotnej reportáže, dovolím si vás uistiť, že predmetom tohto článku je skutočne spotterský výlet do Moskvy v roku 2011. Nie je to tým, že by som z dlhej chvíle chcel vyťahovať z archívu takmer zabudnuté veci. Permanentný nedostatok času a snaha stihnúť veľa aktivít a zároveň chuť a možnosť cestovať čo najviac ako sa len dá spôsobujú, že v spracovaní mojich fotografií mám pomerne veľký sklz, a tak až teraz sa mi podarilo dokončiť prácu na fotografiách z augusta 2011. Pre niekoho nepredstaviteľná vec, napríklad Maroš „musí“ spracovať fotky z výletu ešte v ten večer, mne to časové možnosti a množstvo fotiek z početných výletov proste nedovolia, ale tento handicap má aj svoje čaro. Po viac ako roku je krásne si nad fotkami spomínať, čo všetko som na tom či onom výlete zažil. Za mnohými fotkami sa skrýva nejaký príbeh, vybavia sa mi okolnosti, spoločnosť ľudí, s ktorými som trávil čas a je to mnohokrát príjemné spomínanie. Obávam sa, že pri takom množstve fotiek by som sa k tým starším už možno nikdy nevrátil, takto poteším svoje oko i dušu hneď dvakrát, raz keď som na výlete samotnom a druhýkrát pri ich spracovávaní s veľkým časovým odstupom. Istou daňou za takýto sklz je ale skutočnosť, že tieto fotografie sú zhotovené ešte starším a menej kvalitným fotoaparátom ako používam dnes. Toľko na vysvetlenie na úvod.